Pomáhať veriacim premýšľať, pomáhať premýšľajúcim veriť

Antony Flew- Moja púť z ateizmu k teizmu

Diskusia medzi Antonym Flewom a Garym Habermasom
Antony Flew ( 1923 – 2010) bol legendárnym britským profesorom filozofie a svojho času najvplyvnejším ateistom na svete. Roky bol ikonou pre ateistov, agnostikov a skeptikov. Niekto raz povedal, že zmena svetonázoru Anthonyho Flewa by znamenala rovnaký rozruch, ako keby Billy Graham opustil kresťanskú vieru a začal by propagovať ateizmus.

Nakoniec sa to stalo. Zmena svetonázoru tohto človeka doslova otriasla akademickým svetom. Je to zaujímavé nie len kvôli jeho osobe, ale aj kvôli dôvodom, pre ktoré Flew ateizmus opustil.

Gary Habermas, filozof a historik dvadsiateho storočia niekoľkokrát s profesorom Flewom verejne debatoval. Postupne sa napriek ich veľkej svetonázorovej nezhode stali dobrí priatelia.

Antony Flew a Gary Habermas sa stretli vo Februári 1985 v Dallase, Texas. Udalosť, na ktorej sa stretli, bola súčasťou série verejných diskusii medzi ateistami a teistami, zastúpenými mnohými slávnymi filozofmi, vedcami a inými stúpencami akademickej pôdy.[1]

Onedlho na to, v máji 1985, mali Flew a Habermas verejnú debatu na Libertskej Univerzite. Téma toho dňa bolo vzkriesenie Ježiša.[2] Okrem toho, že Flew bol najuznávanejším ateistom na svete, tiež bol známy, ako najlepší súčasný filozof zaoberajúci sa témou zázrakov.[3] Habermas sa zaoberal témou Ježišovho vzkriesenia.[4]

Počas dvadsiatich rokov písania a diskutovania si Flew a Habermas postupne vybudovali dobré priateľstvo, napísali si stovky listov a často sa telefonovali a diskutovali. Neskôr verejne debatovali o vzkriesení ešte dvakrát. V apríli roku 2000 sa zúčastnili televíznej debaty moderovanej Johnom Ankerbergom.[5]

V jednej telefonickej diskusii, krátko po ich poslednom verejnom dialógu, Flew povedal Habermasovi, že uvažuje o tom, že sa stane teistom. Aj keď Flew nezmenil svoju pozíciu hneď, priznal sa, že isté filozofické a vedecké poznatky ho nútia vážne zvažovať svoj svetonázor. Svoju pozíciu ohľadom existencie Boha začal označovať ako „ateizmus s veľkými otáznikmi.“

V januári 2004 Flew informoval Habermasa, že sa stal teistom. Aj keď stále popieral koncept špeciálneho zjavenia, či už kresťanského, židovského alebo moslimského, prišiel k záveru, že teizmus je pravdivý. Slovami Flewa, jednoducho „musel ísť tam, kam viedli dôkazy.“[6]

Nasledujúce interview sa odohralo začiatkom roku 2004. Táto netechnická a neakademická diskusia sa zaoberá niektorými témami, ktoré viedli Flewa na jeho ceste od ateizmu k teizmu. Cieľom debaty nebolo rozoberať detaily uvedených tém, ani presviedčať sa o ich pravdivosti. Jediným cieľom bolo jednoducho zistiť a zverejniť novú pozíciu Anthonyho Flewa a dovoliť mu vysvetliť rôzne aspekty svojej púte. [7]

 


HABERMAS: Tony, nedávno si mi povedal, že si začal veriť v existenciu Boha. Mohol by si k tomu niečo povedať?

FLEW: Neverím v Boha žiadneho náboženského systému, hoci som tomu otvorený. Zdá sa mi však, že argumenty pre Aristotelovského Boha, ktorý má moc a inteligenciu, sú dnes oveľa silnejšie ako kedykoľvek pred tým. A bolo to práve z Aristotela, odkiaľ Akvinský čerpal materiál pri zostavovaní svojich päť ciest. Akvinský ich používal a snažil sa dokázať, (či už sa mu to podarilo alebo nie), Božiu existenciu kresťanského zjavenia. Aristoteles však nikdy nenapísal ani len definíciu slova „Boh“, čo je pre mňa samo o sebe dosť zvláštne. Napriek tomu, Aristotelov koncept viedol Akvinského k zostaveniu piatich ciest. Zdá sa mi však, že z existencie Aristotelovského Boha, nemôžeme o ľudskom správaní vydedukovať nič. Teda, to, čo Aristoteles napísal o spravodlivosti, bolo do veľkej miery ľudskou myšlienkou aj keď on si myslel, že táto myšlienka spravodlivosti má riadiť správanie každej ľudskej bytosti vo vzťahu k iným.

HABERMAS: Raz si spomínal, že tvoj názor by sme mohli zaradiť k Deizmu. Bol by to správny opis tvojej pozície?

FLEW: Áno, samozrejme. To, čomu deisti, ako bol pán Jefferson, ktorý bol jeden z autorov Deklarácie nezávislosti USA verili, bolo to, že aj keď rozum, nás uisťuje (hlavne z argumentov dizajnu), že existuje Boh, nie je priestor pre žiadne nadprirodzené zjavenie tohto Boha alebo akejkoľvek komunikácie medzi Bohom a ľudskými bytosťami.

HABERMAS: Mohol by si teda povedať niečo o svojej „otvorenosti“ myšlienke teistického zjavenia?

FLEW: Áno, som tomu otvorený, ale k potenciálnemu zjaveniu od Boha nie som veľmi entuziastický. Na jednej strane som, napríklad, veľmi ohromený komentárom Geralda Schroedera na Genesis 1.[8] Fakt, že tento biblický záznam môže byť vedecky presný pre mňa otvára možnosť, že to je zjavenie.

HABERMAS: Raz si mi veľmi láskavo v liste napísal, že naše debaty a diskusie ovplyvnili tvoje zmýšľanie smerom k teizmu.[9] Spomenul si, že k tomu dopomohol fakt, že „snahy naturalizmu vysvetliť, ako je možné, že komplexné molekuly sa vyvinuli z jednoduchej prahmoty, nikdy neboli úspešné.“[10] Tiež si vo svojom nedávnom novom vydaní úvodu, do tvojej klasiky, knihy Boh a Filozofia, si povedal, že pôvodné vydanie tejto knihy je už zastarané. Spomenul si niekoľko spôsobov teistickej argumentácie, ktoré považuješ za presvedčivé, ako kozmológiu big bang, presné nastavenie vesmíru a argumenty Inteligentného Dizajnu. Ktoré argumenty pre Božiu existenciu sú pre teba najpresvedčivejšie?

FLEW: Myslím si, že najpresvedčivejšie argumenty, pre Božiu existenciu sú tie, ktoré sú podporené novými vedeckými objavmi. Nikdy som nejako nebol očarený kozmologickým argumentom kalam a nemyslím si, že sa to v poslednom čase zmení. Ale, myslím si, dôkazy Inteligentného Dizajnu sú oveľa silnejšie, ako boli, keď som sa s ním prvýkrát stretol.

HABERMAS: Teda, páčia sa ti argumenty tipu kozmológie big bang a presného nastavenia vesmíru?

FLEW: Áno.

HABERMAS: Nedávno si mi povedal, že morálny argument sa ti nezdá byť veľmi presvedčivým, je to tak?

FLEW: Áno, je to pravda. Myslím si, že na to, aby bol morálny argument dobrý, musíme mať Boha ako zdroj morálky. Robiť niečo takéto znamená robiť morálne dobro čisto zo špekulatívnych dôvodov a nie – ako morálni filozofi môjho dospievania zvykli hovoriť – dobro pre samo seba. (Porovnajte to s klasickou dilemou v Platónovej Euthyphro).

HABERMAS: Dobre, zoberme si napríklad argument C.S. Lewisa pre morálku opísanú v „K jádřu Křesťanství.“[11] Nezdalo sa ti veľmi presvedčivé, čo Lewis tvrdil?

FLEW: Nie. Asi by som tu mal poznamenať, že keď som bol študent, pravidelne som navštevoval týždenné stretnutia v Sokratovom Klube C.S. Lewisa. Počas môjho štúdia na Oxforde tieto stretnutia viedol sám Lewis. Myslím si, že to bol ďaleko najlepší kresťanský apologéta v šesťdesiatych rokoch. Už v sedemdesiatych rokoch, keď som býval v USA mala aspoň polovica verejných kníhkupectiev a knižníc na univerzitách aspoň jednu dlhú policu kníh zaplnenú jeho publikovanými dielami.

HABERMAS: Aj keď si s ním nesúhlasil, pripadal ti ako rozumný muž?

FLEW: Ó áno, veľmi. Bol to pozoruhodne múdry chlapík.

HABERMAS: A čo si myslíš o ontologickom argumente pre Božiu existenciu?

FLEW: Všetky moje knihy a spisy o filozofii boli veľmi ovplyvnené jedným rokom  môjho postgraduálneho štúdia pod vedením Gilberta Ryle, profesora metafyzickej filozofie na Univerzite v Oxforde. Bol to rok, v ktorom bola publikovaná jeho enormne vplyvná práca o Koncepte Mysle.[12] Počas medzivojnového obdobia mi bolo povedané, že kedykoľvek sa vynorila nejaká nová verzia ontologického argumentu, Gilbert ju okamžite vyvrátil. Môj nezáujem o ontologický argument prišiel po prečítaní Leibnizovej Teodicey,[13] kde bol „koncept bytia“ označovaný „konceptom dobroty“ (čo vychádzalo z Platónového označenia Idei Dobra v Republike), čo viedlo Leibniza k záveru, že vesmír, v ktorom je väčšina ľudských bytostí predurčená k mučeniu je „najlepší z možných svetov.“

HABERMAS: Teda z hlavných teistických argumentov, ako je kozmologický, teleologický, morálny a ontologický, jediné, ktoré ťa naozaj zaujali a ktoré považuješ za kľúčové, boli vedecké formy teleológie?

FLEW: Presne tak. Zdá sa mi, že Richard Dawkins neustále prehliada fakt, že sám Darwin v štrnástej kapitole O pôvode druhov poznamenal, že celý jeho argument začína s Bytosťou, ktorá vlastní a je autorom reprodukčnej sily. Zdá sa mi, že za viac ako 50 rokov od objavu DNA, výskum poskytol materiály pre nový enormne silný argument dizajnu.

HABERMAS: Keď si dobre pamätám, niečo podobné hovoríš aj vo svojom novom úvode v knihe Boh a Filozofia.

FLEW: Áno. Teda, keďže kniha ešte nešla do tlače, ešte len poviem!

HABERMAS: Keďže prijímaš Aristotelov koncept Boha, myslíš si, že môžeme potvrdiť Aristotelove implikácie, že prvá príčina vie preto všetko?

FLEW: Áno, asi by sme to tak mohli povedať. Nie som si však vôbec istý, čo by som si mal ohľadom niektorých veľmi dôležitých otázok myslieť. Vyzerá byť dobrý dôvod veriť v prvú príčinu, ale nie som si tak istý, ako veľmi to potrebné vysvetliť. Aká idea Boha je nevyhnutná na poskytnutie vysvetlenia existencie vesmíru a všetkého čo je v ňom?

HABERMAS: Keď je Boh prvou príčinou, čo tak všemohúcnosť alebo všadeprítomnosť?

FLEW: No, keď naozaj bola prvá príčina, tak očividne vytvorila všetko okolo nás. Predpokladám, že to zahrňuje stvorenie „na počiatku.

HABERMAS: V rovnakom úvode porovnávaš Aristotelovského Boha a Spinozového Boha. Naznačuješ, spolu s niektorými interpretmi Spinozy, že Boh je panteistický?

FLEW: Hovorím tam o tom, že kniha Boh a Filozofia sa stala trochu zastaranou a mala by dnes byť vnímaná ako historický dokument a nie ako návod opisujúci súčasné diskusie. Sympatizujem so Spinozom, pretože vo svojich dielach robí niektoré tvrdenia, ktoré správne opisujú situáciu človeka. Pre mňa však najdôležitejšia vec na Spinozovi nie je to, čo hovorí, ale to, čo nehovorí. On nehovorí, že Boh má nejaké preferencie a zámery s ľudskými bytosťami a nehovorí ani o večnom osude ľudských bytostí.

HABERMAS: Akú úlohu hrá tvoja láska pre spisy Davida Humea v diskusii o Božej existencii? Máš kvôli svojej viere v Boha nový pohľad na Humea?

FLEW: Nie, nie veľmi.

HABERMAS: Myslíš si, že Hume odpovedá na otázky týkajúce sa Božej existencie?

FLEW: O Humeovi rozmýšľam jednoducho ako o neveriacom mužovi, ale je zaujímavé poznamenať, že on sám bol ochotný akceptovať jednu z podmienok, ktorú musel splniť, keby dostal kreslo filozofie na Edingurghskej Univerzite. Táto podmienka bola, stručne povedané, poskytovať akýsi druh podpory a povzbudenia pre ľudí, ktorí sa aktívne modlia a majú rôzne prejavy uctievania. Myslím si, že Hume učil, že inštitúcia náboženskej viery by mohla byť a v jeho dňoch a na jeho mieste aj bola, sociálne prospešná. [14]

Ja som si bol toho tiež vedomý (bol som vychovaný ako metodista) a veľakrát a na veľa miestach som mal z náboženských inštitúcii úžitok. Po mnohých rokoch som teraz nedávno prvýkrát poukázal na nebezpečenstvo náboženských inštitúcii v školách, čo bolo hlavne kvôli enormnému nárastu náboženského a nekritického myslenia vo verejných školách. Všetky takéto varovania jedincami boli, samozrejme, ignorované. A tak sme sa v Spojenom kráľovstve dostali do situácie, keď je každá žiadosť o povinnú výučbu právoplatného alebo akéhokoľvek iného náboženstva na školách financovaných štátom tvrdo ignorovaná. Jediný oficiálny pokus o sekulárnu náhradu výučby náboženstva bol zmarený neschopnosťou morálneho filozofa z príslušnej vládnej komisie uznať fundamentálny rozdiel medzi spravodlivosťou bez predpony alebo prípony a “sociálnou” spravodlivosťou Johna Rawlsa, ako ju opísal v diele Teória spravodlivosti.

Musím ti poslať kópiu poslednej kapitoly mojej najnovšej a asi aj poslednej knihy, v ktorej ponúkam súhrn a program pre morálne vzdelávanie na sekulárnych školách.[15]  Toto je dôležité aj pre USA aj pre UK. Pre USA je to dôležité, pretože Najvyšší Súd úplne dezinterpretoval záver v Ústave ohľadom ustanovenia náboženstva. Akýkoľvek efektívny program morálneho vzdelávania v UK musí byť sekulárny, pretože neviera je tam dnes veľmi rozšírená.

HABERMAS: V knihe Boh a Filozofia a aj na mnohých našich diskusiách si povedal, že hlavným dôvodom pre odmietnutie teistických argumentov bol pre teba problém zla. Vo svetle zmeny tvojho svetonázoru, ako riešiš vzťah Božej existencie s realitou zla vo svete?

FLEW: Hm, prečo by sme mali pri absencii zjavenie považovať čokoľvek za objektívne zlé? Problém zla je problém iba pre kresťanov. Pre moslimov musí byť všetko, čo ľudské bytosti považujú za zlo poslušne akceptovateľné ako vôľa Alaha. Myslím, že to bolo v mojich študentských časoch, kedy som si prvýkrát povedal, že hypotéza, že vesmír bol stvorený a je udržiavaný bytosťou nekonečnej moci a dobroty je rezolútne nekompatibilná s masívnou a nepopierateľnou skutočnosťou zla vo vesmíre. Táto myšlienka bola mojim prvým krokom na ceste za budúcou kariérou filozofa! Hlbší záujem o túto tému, samozrejme, prišiel oveľa neskôr, keď som sa učil o filozofickej podstate dobra a existencii.

HABERMAS: Teda, podľa teba Boh neurobil nič na vyriešenie zla?

FLEW: Nie, vôbec nie. Urobil len to, že ho dopustil poriadne veľa.

HABERMAS: Vo svetle tvojho teizmu, ako sa teraz pozeráš na filozofický problém tela a mysle?

FLEW: Myslím si, že tí, ktorí hovoria o živote po smrti sa stretávajú s ťažkosťou formulovania konceptu tzv. netelesného človeka. Teraz sa znovu musím vrátiť do svojich školských lavíc ako postgraduálny študent pod dozorom Gilberta Rylea, v roku, keď publikoval knihu Koncept Mysle.

V tom čase bola v Britskej tlači ostrá kritika toho, čo sa volalo „Oxfordská Lingvistická Filozofia.“ Kniha Koncept Mysle ma inšpirovala k prednášaniu na Klube postgraduálnej filozofie pod názvom „Vec na ktorej záleží“ (Matter which Matters). V nej som tvrdil niečo, čo Imanuel Kant opísal ako „tri veľké problémy filozofov“ – Boh, sloboda a nesmrteľnosť. Lingvistický prístup naznačoval skutočný progres k tomuto riešeniu.

Ja sám som sa vždy zaujímal o všetky tieto oblasti. Moja prvá filozofická publikácia sa týka tretej témy. Nebolo to až tak dlho po tom, čo som dostal prácu ako profesionálny filozof, kedy som vyznal Ryleovi, že keby ma niekto požiadal o prednášku na tieto témy, dal by som im názov „Logika smrteľnosti.“[16] Niekedy vtedy som vypracoval pomerne sofistikovaný argument, ktorý viedol k záveru, že je jednoducho nemožné vytvoriť koncept netelesnej duše.

HABERMAS: Je takýto koncept nevyhnutný pre existenciu života po smrti?

FLEW: Slovník Dr. Johnsa definuje smrť ako proces, kedy duša opúšťa telo. Keď má duša byť, ako Dr Johnson, keď nie úplne všetci v tých dňoch verili, niečo, o čom môže byť rozumne povedané, že opúšťa svoje „sídlo“ a odchádza osídliť niečo iné, potom duša musí byť, vo filozofickom slova zmysle, skôr hmota, ako obyčajná charakteristika niečoho iného. Moje lekcie na Gifforde boli publikované krátko po tom, čo Richard Swinburne publikoval svoju Evolúciu Duše.[17] Teda, keď tieto moje dokumenty boli vytlačené pod názvom „Len smrteľník? Môžeš prežiť svoju vlastnú smrť?“[18] očakávalo sa, že budem reagovať na nejakú kritiku, ktorú Swinburne zverejnil na moje publikácie v tejto oblasti.

Zvláštne však bolo to, že Swinburne si nevšimol žiadne knihy a články napísané mnou alebo kýmkoľvek od čias Druhej svetovej vojny. Nemalo by význam hľadať knihy alebo články pred tým dátumom, keďže Swinburne a ja sme boli jediní, ktorí túto tému riešili za posledných 60 rokov. Čo je ešte zaujímavejšie; Swinburne vo svojich lekciách ignoroval Butlerovo vyhlásenie že„spomienky môžu odhaliť, ale nemôžu ustanoviť ľudskú identitu.“

HABERMAS: Na niekoľkých debatách sme spolu rozoberali zážitky na prahu smrti, hlavne tie, kde ľudia ohlásili overiteľné dáta z veľkej vzdialenosti od miesta, kde ležali. Niekedy sa tieto správy odohrali počas ich klinickej smrti alebo v stave kómy.[19]  Po našom druhom dialógu si mi napísal list a povedal si, že „tieto materiály ohľadom zážitkov na prahu smrti považujem za veľmi vyzývavé pre môj ateizmus… tieto dôkazy určite zoslabujú, keď nie úplne vyvracajú môj argument proti doktrínam budúceho života…“[20] Vo svetle týchto dokázaných prípadov blízko smrti, čo si myslíš o možnosti posmrtného života, hlavne vo svetle svojho teizmu?

FLEW: Nehmotná bytosť, ktorá má pamäť môže byť platnou hypotézou. Ale pred tým, ako by sme sa mohli spoľahnúť na jej pamäť by sme mali byť schopní poskytnúť stanovisko o tom, ako by táto hypotetická nehmotná bytosť mohla byť vôbec identifikovaná a potom – po tom, čo právnici nazývajú „príval času“ – musí byť definované ním alebo ňou, ako aj individuálna duchovná bytosť. Pokiaľ máme dôkaz, že sme podľa všetkého – ako Dr. Johnson a ostatní verili – identifikovaní s takouto nehmotnou bytosťou, nerozumiem, prečo by skúsenosti na prahu života mali byť považované za dôkazy, že ľudské bytosti niekedy budú žiť – alebo, keď je pravdivé buď jedno, alebo druhé náboženstvo – budú trpieť večný trest.

HABERMAS: Súhlasím, že skúsenosti na prahu života nedokazujú doktríny neba alebo pekla. Ale myslíš si, že tieto dokázané prípady zvyšujú pravdepodobnosť nejakého druhu života po smrti, znovu, vo svetle tvojho teizmu?

FLEW: Stále dúfam a verím, že neexistuje možnosť života po smrti.

HABERMAS: Napriek tvojej nádeji, že neexistuje život po smrti, čo si myslíš o týchto dôkazoch, ktoré naznačujú, že by mohol existovať? A aj keď nie je jasné o aký druh tela sa tu môže jednať, zdajú sa ti tieto dôvody aj tak dobré? Inými slovami, bez ohľadu na formu v ktorej sa potenciálny posmrtný život môže odohrávať, stále ich nepovažuješ za dôkazy pre niečo?

FLEW: Nie je jednoduché ponúknuť riešenie týchto skúseností, ale domnievam sa, že by sme ich mali vnímať ako mimo zmyslové vnímanie človeka, ktorý je subjektom skúsenosti, o ktorej rozprávame. To, čo to nemôže byť, je nehmotný duch, ktorý by sme radi identifikovali s človekom, ktorý takmer zomrel, ale v skutočnosti bol ešte živý. Tento koncept nehmotného ducha nesmieme vnímať ako predefinovanie človeka na nehmotného ducha. Pokiaľ nebudeme mať na to lepšie dôkazy, musíme si pamätať na Butlerovu poznámku: „Spomienky môžu odhaliť, ale nemôžu ustanoviť ľudskú identitu.“[21]

Asi by som tu mal povedať, že ďaleko pred tým, ako som začal navštevovať filozofické kurzy na univerzite, ma zaujímalo to, čo sa v UK, kde to začalo, stále volá psychologický výskum, hoci pojem „parapsychológia“ je teraz už skoro všade. Asi by som mal poznamenať, že moja prvá kniha bola drzo pomenovaná „Nový prístup ku psychologickému výskumu[22] a môj záujem o túto tému pokračoval ešte veľa rokov po jej napísaní.

HABERMAS: Raz si mi napísal, že tieto skúsenosti na prahu smrti „určite ustanovujú obdivuhodnú evidenciu pre možnosť výskytu ľudského svedomia nezávisle na ľudskom mozgu.“[23]

FLEW: Keď som začal uvažovať o tom, čo mi pripadalo ako najzaujímavejšie prípady skúseností na prahu života, začal som sa pýtať tradičnú otázku, o „psychických“ fenoménoch; „Kedy, kde a kto tieto fenomény zaznamenal a aká hodnoverná je jeho reportáž?“ Niektorí ľudia si totiž pletú skúsenosti na prahu života so skúsenosťami po živote. Akákoľvek skúsenosť na prahu života sa stáva relevantnou vtedy, a iba vtedy, keď dokazuje existenciu ľudského svedomia nezávisle na akomkoľvek spojení s ľudským mozgom.

HABERMAS: Raz si znovu veľmi láskavo opísal môj vplyv na tvoje myslenie ohľadom týchto údajov ako o dôkaze, že ľudské svedomie je nezávislé od „elektrickej aktivity mozgu.“[24] Keď niektoré skúsenosti na prahu smrti sú dokázané a nezávisle potvrdené skúsenosťami na konci života, hoci aj v ľuďoch, ktorých srdce alebo mozog už nie je funkčný, nie je to potom dosť pôsobivá evidencia? Sú skúsenosti na prahu smrti, potom, najlepšie dôkazy pre život po smrti.

FLEW: Ó, áno, samozrejme. To sú v podstate jediné dôkazy.

HABERMAS: Aké kritické hodnotenie by si teda povedal na tri najväčšie monoteistické náboženstvá? Sú v kresťanstve, judaizme alebo v islame nejaké konkrétne filozoficky silné stránky alebo slabosti?

FLEW: Keby všetko, čo viem alebo čomu o Bohu verím bolo to, čo som sa naučil od Aristotela, potom by som mal predpokladať, že všetko vo vesmíre, vrátanie ľudského správania, je presne to, čo Boh chcel, aby bolo. A toto je samozrejme, pokiaľ je kresťanstvo a islam stále predestiniánske, základné učenie oboch náboženských systémov. To, čo bolo pre kresťanstvo pravdivé v stredoveku už po reformácii určite nie je rovnako pravdivé. Ale islam ani netrpel a ani sa netešil z ani reformácie ani z osvietenstva.

V diele Suma Teologická je napísané:

… Tak, ako sú ľudia skrze Božie predzvedenie určení na večný život, rovnako je jeho súčasťou tá časť predzvedenia, ktorá necháva niektorých odpadnúť od tohto cieľa; toto sa volá reprobácia. ..Reprobácia nezahrňuje iba predzvedenie, ale aj niečo viac… (Summa Theologiae, I, q.23, a3.)

Čo a koľko je z toho „niečoho viac“ je ujasnené v Sume proti pohanom:

…Rovnako ako Boh nie len dal bytostiam všetko, keď sa narodili, ale tiež – ako uchovávateľ všetkých bytostí – je príčinou ich bytia pokiaľ existujú… Každý úkon niečoho, je, preto, zapríčinený Bohom… (Summa Contra Gentiles, 3, kap. 67)

Anjelsky doktor je, však stále oddaný „aparatik.“ Nevidí žiaden problém ani v spravodlivosti dopustenia nekonečného a večného trestu za konečné a dočasné hriechy, ani dopustenie súženia na stvorenstvo pre urážku Stvoriteľa, ktorú im On slobodne dopúšťa uskutočňovať. Preto nás Anjelsky Doktor uisťuje;

Na to, aby šťastie svätých mohlo byť pre nich radostnejšie a aby mohli ešte viac chváliť Boha… bude im povolené vidieť utrpenia zatratených… Božia spravodlivosť a ich vlastné vykúpenie bude priamou príčinou ich radosti, kým bolesti zatratených budú nepriamou príčinou… požehnaní v sláve nebudú vôbec ľutovať zatratených… (Summa Theologiae, III, supp. 94, a. 1-3)

Výroky predestinátorov v Koráne sú oveľa agresívnejšie a neporovnateľnejšie ako aj ten najsilnejší verš v Biblii. Porovnajte nasledujúci citát z Koránu s Rímskym 9.

Pre neveriacich platí toto. Či ste ich varovali alebo nie. Nebudú veriť. (Qur’an 2, trans. Arthur J. Arberry Oxford: Oxford University Press, 1998) Boh zatvrdil ich srdca aby nepočuli a zakryl im oči a jediné čo ich čaká, je veľký a večný trest.  (Qur’an 5)

V Spojenom Kráľovstve bola doktrína o pekle v poslednom storočí progresívne umlčovaná, až kým v roku 1995 bola nakoniec explicitne a kategoricky odmietnutá Anglikánskou cirkvou. Vyzerá to tak, že Rímskokatolícka cirkev zatiaľ neodmietla ani doktrínu pekla ani predurčenie. Thomas Hobbes strávil veľa času, počas 40tich rokov medzi vydaním prvej publikácie Biblie kráľa Jakuba (KJV) a prvej publikácie jeho knihy Leviatan zaoberaním sa biblickou kritikou, z ktorej teraz citujem tento relevantný výrok:

„Na mnohých miestach je povedané, že [nespravodliví] pôjdu do nekonečného ohňa; a že červ svedomia nikdy nezomrie; toto všetko je zahrnuté v slove večná smrť, čo sa zvyčajne interpretuje ako večný život v utrpení. Napriek tomu ja nikde neviem nájsť tvrdenie, že akýkoľvek človek bude žiť v trápení nekonečne. Tiež je ťažké povedať, že Boh, ktorý je Otec milosti; ktorý robí na nebi a na zemi všetko, čo chce, ktorý usmerňuje srdcia všetkých ľudí; ktorý pôsobí v ľuďoch, aby chceli aj robili nad svoju dobrú vôľu; a bez ktorého daru človek nemá ani inklináciu robiť dobré, ani robiť pokánie zo zla, by mal nechať človeka trápiť sa nekonečne, s všemožnou predstavou o utrpení…[25]

Čo sa týka Islamu, ten je podľa mňa najlepšie opísaný Marxistickým spôsobom, ako spojujúca ideológia Arabského impéria. Medzi Novou Zmluvou a Koránom nie je (ako sa to zvykne porovnávať) nič spoločné. Tak, ako existujú tisíce kníhkupectiev zaplnených Bibliami, kde sa číta Biblia ako literatúra, čítať Korán je skôr trest ako potešenie. Na jeho stranách, totiž, nie je ani usporiadanie ani rozvíjanie myšlienok.  Všetky kapitoly sú zoradené podľa dĺžky, od najdlhšej po najkratšiu. Keďže Korán pozostáva zo zbierky kúskov domnelých zjavení, doručených prorokovi Mohamedovi archanjelom Gabrielom počas tradične arabských, ale nepoznaných udalostí, je dosť ťažké predstaviť si nejaký spôsob usporiadania.

Ťažko sa pripúšťa hoci len debata na upravenie Koránu medzi moslimami, aj keby to malo pozitívny teologický dopad na ich náboženstvo. Lebo každá šura (kapitola) sa začína slovami „V mene Boha, milostivého, plného súcitu.“ Napriek tomu je o pekle zmienka na aspoň 255 z 669 strán. Často je to na jednej strane spomenuté aj dvakrát. Na rozdiel od Pavla, ktorý bol hlavný „editor“ Novej Zmluvy, ktorý poznal všetky tri dôležité jazyky a očividne mal filozofickú myseľ prvej triedy, prorok Islamu, hoci bol obdarený v umení presviedčania a očividne to bol dobrý vojenský vodca, bol určite pochybný pisateľ a očividne bol zle informovaný ohľadom obsahu Starej Zmluvy a ohľadom niekoľkých vecí týkajúcich sa biblického Boha, ktoré asi aj najmenej informovaní proroci jeho doby poznali.

Toto zvyšuje pravdepodobnosť toho, čo by moji filozofickí súčasníci na čele s Gilbertom Ryleom opísali ako knock-down vyvrátenie islamu: niečo, čo sa určite netýka kresťanstva. Keby som o tom niekedy chcel niečo verejne publikovať, musel by som to, samozrejme, publikovať anonymne.

HABERMAS: Čo si myslíš o Biblii?

FLEW: Biblia je dielo, ktoré by si niekto, kto nemá najmenší záujem o otázku pravdy alebo nepravdivosti kresťanskej viery mohol prečítať ako román najlepšieho kalibru. Je to pozoruhodne zaujímavá kniha.

HABERMAS: My dvaja sme mali tri verejné debaty o vzkriesení Ježiša. Si niekde bližšie k tomu, aby si prijal vzkriesenie ako historický fakt?

FLEW: Nie, nemyslím si to. Evidencia pre vzkriesenie je lepšia ako akékoľvek iné vyhlásenia o zázrakoch v akomkoľvek inom náboženstve. Je to, podľa mňa, výrazne lepšie podložené, kvalitou aj kvantitou, ako akékoľvek dôkazy pre inú údajnú zázračnú udalosť. Ale pamätaj, že som sa vzkriesením začal zaoberať len po prečítaní desiatok kníh na túto tému. Vtedy som sa naučil, ako rýchlo môžu byť dôkazy v prospech akejkoľvek zázračnej udalosti zdiskreditované a prekrútené. To, čo skúmateľ takejto udalosti hľadá, sú dôkazy od svedkov, tejto údajnej paranormálnej udalosti, zaznamenané tak skoro, ako je to možné po tejto udalosti. Čo sa týka vzkriesenia, to, čo nemáme, je dôkaz kohokoľvek, kto bol v tom čase v Jeruzaleme, kto bol svedkom týchto zázračných udalosti a ktorý by zaznamenal svoje svedectvo okamžite po tejto udalosti.  V 50tych a 60tych rokoch som počul niekoľko návrhov od skúsených Austrálskych a Amerických filozofov ohľadom predstaviteľných zázrakoch, ktorých možnosť nikto nemohol vyvrátiť alebo poprieť. Prečo, pýtali sa, keď Boh chce byť uctievaný, neurobil takýto neignorovateľný a nepopierateľný zázrak?

HABERMAS: Teda myslíš si, že evidencia pre vzkriesenie Ježiša je lepšia ako pre akékoľvek iné zázraky?

FLEW: Ó, áno, myslím si to. Je určite lepšia, ako, napríklad, väčšina, keď nie všetky údajné zázraky Rímskokatolíckej cirkvi. V tomto ohľade odporúčam diela D.J. Westa.[26]

HABERMAS: Počas obdobia nášho priateľstvo si veľakrát povedal, že kresťania oprávnene veria veciam ako Ježišove vzkriesenie alebo iné hlavné piliere ich viery. V našich posledných dvoch diskusiách si povedal, že pre niekoho, kto už je kresťan, existuje veľa dobrých dôvodov veriť v Ježišove vzkriesenie. Mohol by si k tomu niečo povedať.

FLEW: Áno, určite. Toto je dôležitá téma týkajúca sa racionality, ktorú si v poslednej dobe uvedomujem. To, či je pre akéhokoľvek jedinca racionálne veriť akejkoľvek veci, závisí na tom, čomu racionálne veril pred tým, ako sa stretol s touto vecou. Predpokladajme, že pred tým racionálne veril v existenciu Boha akéhokoľvek náboženstva, potom by pre neho bolo úplne rozumné prijať, že argumenty presného nastavenia vesmíru poskytujú dôležité utvrdenie jeho viery v existenciu Boha.

HABERMAS: Povedal si mi, že si veľmi vážiš Johna a Charlesa Wesleyovcov a ich tradície. Z čoho pramení táto úcta?

FLEW: Asi najväčšia vec, je ich úžasný úspech pri vytvorení Metodistického hnutia, hlavne medzi robotníckymi triedami. Metodizmus v Británii urobil postavenie Komunistickej strany nemožným a poskytol tejto krajine mužov a ženy skutočného morálneho charakteru a to hlavne z robotníckych rodín. Tradičný rozpad tohto je z časti príčinou explózie nechceného materstva a kriminality. Tiež je veľmi obdivuhodné sledovať život Johna Wesleho, ako trávil rok čo rok jazdením míle a míle každý deň, kázaním viac ako 7 kázní za týždeň a tak ďalej. Iba nedávno som sa dozvedel o Wesleyho veľkej kontroverzii o predurčení a jeho arminiánske stanovisko. John Wesley bol určite jeden z veľkých synov a dcér mojej krajiny.

HABERMAS: Neprisudzuješ niektoré svoje uznania pre Wesleyovcov službe svojho otca? Nepovedal si, že tvoj otec bol prvý neanglikán, ktorý získal doktorát z teológie z Oxfordu?

FLEW: Áno, pre obe otázky. Samozrejme to bolo preto, lebo moje rodinné pozadie bolo Metodistické. Áno, môj otec bol tiež predseda Metodistickej konferencie a tiež bol metodistický reprezentant niekoľkých organizácii. Tiež bol zainteresovaný vo Svetovej rade cirkví. Keby môj otec žil v sedemdesiatych rokoch, určite by chcel aspoň uvažovať nad otázkou, či by Evanjelická cirkev metodistická nemala odstúpiť zo Svetovej rady cirkvi.

HABERMAS: Čo si myslíš, že by si pomyslel Bertrand Russel, J.L. Mackie a A.J. Ayer o dnešnom teistickom hnutí keby boli nažive?

FLEW: Myslím si, že Russel by si toto hnutie určite dobre všímal. Som si istý, že Mackie by sa o to tiež zaujímal a Ayera som nikdy dobre nepoznal, okrem toho, že sme sa dvakrát stretli.

HABERMAS: Myslíš si, že niekto z nich by bol dnes naklonený teizmu? Premýšľam teraz, napríklad, o Russelovej slávnej poznámke, že Boh nedal dostatok dôkazov pre svoju existenciu.[27]

FLEW: Vo svetle Russelovej poznámky ktorú si spomenul, by Russel považoval niektoré evidencie za zaujímavé a dobré. Myslím si, že si môžeme byť istí, že Russela by tieto nové veci veľmi zaujímali, hlavne vo svetle tejto poznámky, ktorú si spomenul. Toto by mohlo viesť k zaujímavému druhému dialógu medzi ním a katolíckym filozofom Frederickom Complestonom.

HABERMAS: Za posledné roky si bol nazývaný najvplyvnejším ateistickým filozofom na svete. Myslíš si, že Russel, Mackie alebo Ayer by boli rozrušení alebo možno aj nahnevaní za tvoje obránenie k teizmu? Alebo si myslíš, že by aspoň rozumeli tvojim dôvodom pre zmenu svetonázoru?

FLEW: Nie som si istý, ako veľa vedeli o Aristotelovi, ale som si takmer istý, že nikdy nerozmýšľali o idey Boha, ktorý nebol Bohom nejakého náboženstva. Ale môžeme si byť úplne istí, že by skúmali tieto nové vedecké poznatky.

HABERMAS: C.S. Lewis vo svojej autobiografii povedal, že najprv prešiel z ateizmu k teizmu a až neskôr z teizmu ku kresťanstvu. Vo svetle tvojej úcty ku kresťanstvu, myslíš si, že je nejaká šanca, že by si raz mohol prejsť z teizmu ku kresťanstvu?

FLEW: Myslím si, že kvôli problému zla je to veľmi nepravdepodobné. Ale keby sa to stalo, myslím si, že by to bola nejaká výstredná alebo pochybovačná ortodoxná forma kresťanstva: možno, že by to zahrňovalo aj náboženský život, ale asi nie skutočnú vieru. Keby som chcel nejaký budúci život, mal by som sa asi stať Jehovovým svedkom. Ale niektoré veci sú mi úplne jasné. Nikdy by som nepovažoval Islam za niečo iné ako náboženstvo plné hororu a strachu, pretože je fundamentálne založený na dobití sveta pre Islam. Bolo to kvôli tomu, že celá Palestína bola súčasťou Islamu, že moslimské arabské vojská vrazili dnu, aby zničili celý Izrael a preto tam boli toľké spory, ktoré pokračujú dodnes.

HABERMAS: Túto poslednú otázku sa pýtam s úsmevom, Tony. Ale, len premýšľaj, čo by sa stalo, keby si jedného dňa bol ochotný akceptovať kresťanstvo a zrazu by vzkriesenie Ježiša vyzeralo pre teba veľmi pravdepodobne?

FLEW: No, jednu vec, pre porovnanie poviem, že, Ježiš je enormne atraktívna osobnosť, akou prorok Islamu určite nie je.

 


[1] Názov podujatia bol: “Christianity Challenges the University: An International Conference of Theists and Atheists“, Dallas, Texas, 7-10 február 1985. Podujatie bolo organizované Royom Abraham Varghesenom.

[2] Pozri: Gary R. Habermas and Antony G. N. Flew, Did Jesus Rise from the Dead? The Resurrection Debate, ed. Terry L. Miethe (San Francisco: Harper & Row, 1987; Eugene, OR: Wipf and Stock, 2003).

[3] Niektoré publikácie Antonyho Flewa: “Miracles and Methodology," in Hume’s Philosophy of Belief: A Study of His First Inquiry (London: Routledge and Kegan Paul, 1961); “The Credentials of Revelation: Miracle and History; in God and Philosophy (New York: Dell, 1966); “Miracles,; in Encyclopedia of Philosophy, ed. Paul Edwards (New York: Macmillan, 1967); “The Impossibility of the Miraculous," in Hume’s Philosophy of Religion, (Winston-Salem, NC: Wake Forest University Press, 1985); introduction to Of Miracles, by David Hume (La Salle, IL: Open Court, 1985); “Neo-Humean Arguments about the Miraculous; in In Defence of Miracles: A Comprehensive Case for God’s Action in History, ed. R. Douglas Geivett and Gary R. Habermas (Downers Grove, IL: Inter Varsity Press, 1997).

[4] Niektoré publikácie Garyho Habermasa: The Risen Jesus and Future Hope (Lanham, MD: Rowman and Littlefield, 2003); The Historical Jesus: Ancient Evidence for the Life of Christ (Joplin, MO; College, 1996); The Resurrection of Jesus: An Apologetic (Grand Rapids, MI: Baker, 1980; Lanham, MD: University Press of America, 1984); “Knowing that Jesus’ Resurrection Occurred: A Response to Stephen Davis," Faith and Philosophy 2 (1985): 295 – 302; “Resurrection Claims in Non-Christian Religions," Religious Studies 25 (1989): 167 – 77; “The Late Twentieth-Century Resurgence of Naturalistic Responses to Jesus’ Resurrection; Trinity Journal 22 (2001): 179 – 96. For a more popular treatment, see Habermas and Michael R. Licona, The Case for the Resurrection of Jesus (Grand Rapids, MI: Kregel, 2004).

[5] Úryvok z tejto diskusie si môžete pozrieť tu: http://www.youtube.com/watch?v=nTR6OgY46ns

[6] Telefonický rozhovor, 9.september 2004.

[7] Obaja diskutéri tiež súhlasili s hore uvedeným názvom rozhovoru.

[8] Gerald L. Schroeder, The Science of God: The Convergence of Scientific and Biblical Wisdom (New York: Broadway Books, 1998).

[9] List od Antonyho Flewa, 9. november 2000.

[10] Antony Flew, “God and the Big Bang; (lekcia, 2000), 5 – 6.

[11] C. S. Lewis, K jádřu Křesťanství, Návrat domů, 1993, hlavne kniha 1.

[12] Gilbert Ryle, The Concept of Mind (London: Hutchinson, 1948).

[13] G. W. Leibniz, Theodicy, ed. A. Farrer, trans. E. M. Huggard (1710; London: Routledge and Kegan Paul, 1965).

[14] Z knihy Donald W. Livingston, Philosophical Melancholy and Delirium: Hume’s Pathology of Philosophy (Chicago: University of Chicago Press, 1998), s. 150.

[15] Antony Flew, Social Life and Moral Judgment (New Brunswick, NH: Transaction, 2003).

[16] Antony Flew, The Logic of Mortality (Oxford: Blackwell, 1987).

[17] Richard Swinburne, The Evolution of the Soul (Oxford: Clarendon, 1986).

[18] Antony Flew, Merely Mortal? Can You Survive Your Own Death? (Amherst, NY: Prometheus, 2000).

[19] Pre zdokumentovanie týchto údajov pozri Gary R. Habermas and J. P. Moreland, Beyond Death: Exploring the Evidence for Immortality (Wheaton, IL: Crossway, 1998; Eugene, OR: Wipf and Stock, 2003), hlavne kapitoly 7 – 9.

[20] List od Antonyho Flewa, 6. september 2000.

[21] Joseph Butler, Butler’s Works, ed. W. E. Gladstone (Oxford: Clarendon, 1896), 1:387.

[22] Antony Flew, A New Approach to Psychical Research (London: C. A. Watts, 1953).

[23] List od Antonyho Flewa, 6. september 2000.

[24] Flew, “God and the Big Bang.  Habermasov vplyv na Flewove vyhlásenia je opísaný v liste z 9. novembra 2000.

[25] Thomas Hobbes, Leviathan, ed. J. C. A. Gaskin (Oxford: Oxford University Press, 1998), 416, chapter 44.

[26] D. J. West, Eleven Lourdes Miracles (London: George Duckworth, 1957).

[27] Pozri napríklad Bertrand Russell, Bertrand Russell Speaks His Mind, ed. Woodrow Wyatt (New York: Bard Books, 1960), s. 19 – 20.