Pomáhať veriacim premýšľať, pomáhať premýšľajúcim veriť

Objektívna pravda a 5 alternatív

Otázka, čo je objektívna pravda a či ju môžeme poznať, je  jedna z najdôležitejších otázok v apologetike, pretože dnes väčšina dôležitých otázok života (a otázok medzi kresťanstvom a inými náboženstvami) prichádza práve k tomuto problému: Po tom, čo jedna strana dala presvedčivé argumenty, druhá strana, neschopná ich vyvrátiť sa postaví do línii obrany: „To, čo hovoríš je pravda pre teba, ale nie pre mňa. Pravda je relatívna. Kto ti dal právo nútiť svoje názory mne? Nesúď aby si nebol súdený!“

Pred tým, ako dokážeme objektívnosť pravdy a vyvrátime subjektivizmus, musíme definovať kľúčové pojmy. Väčšina subjektivizmu totiž začína tu na začiatku, neporozumením pojmov objektívnapravda.

Objektívna

  1. Slovo objektívna vo fráze  „objektívna pravda“ neopisuje neemotívny alebo nestranný alebo neosobný postoj. Pravda nie je postoj. Pravda nie je to, ako vieme, pravda je to, čo vieme.
  2. Objektívna neznamená „poznaná všetkými“ alebo „to, čomu verí väčšina.“ Keď každý verí klamstvu, klamstvo je stále klamstvom. „Pravdu nezistíme počítaním nosov“ (Kreeft).
  3. Objektívna neznamená „verejne dokázaná.“ Objektívna pravda by mohla byť poznaná aj súkromne (napríklad miesto skrytého pokladu). Tiež by mohla byť poznaná bez toho, aby bola dokázaná (niečo poznať je jedna vec, dať dobré dôvody alebo dôkazy alebo argumenty pre toto poznanie, je druhá).

Objektívna vo fráze „objektívna pravda“ znamená, „nezávislá na poznaní alebo vedomí človeka.“ „Svrbí ma ruka“ je subjektívna pravda; „Platón napísal Republiku“ je objektívna pravda. „Nechcem byť nesebecký“ je subjektívna pravda; „Mal by som byť nesebecký, či to chcem alebo nie,“ je objektívna pravda.

Pravda

V určitom zmysle je celý problém medzi subjektivizmom a objektivizmom v definícii pravdy. Definícia pravdy ktorú tu opisujeme je jednoduchá, poznaná intuíciou a sedliackym rozumom; je to definícia, ktorá v každom národe a kultúre všetkých čias opisuje to, čo každý myslí pod slovom „pravda.“ Subjektivista by s touto definíciou nesúhlasil, lebo samotná definícia je „objektívna“. Teda problém je práve pred nami, či je táto definícia správna alebo nie.

Po tom, čo ju napíšeme, opíšeme a porovnáme a vyvrátime 5 iných alternatív, ktoré pravdu definujú odlišne.

                                       

Aristoteles, majster sedliackeho rozumu vo filozofii, definoval to, čo väčšina obyčajných ľudí myslí pravdou, ako „hovoriť o tom, čo je, že je a o tom, čo nie je, že nie je.“ Pravda znamená korešpondencia toho, čo poznáme alebo hovoríme alebo si myslíme alebo opisujeme s tým, čo je. Pravda znamená „hovoriť veci tak, ako sú.“

(Technická poznámka, ktorú nefilozofickí čitatelia môžu preskočiť. Aj keď som použil pojem „korešpondenčný“ význam pravdy, Aristotelova definícia pravdy nezahŕňa to, čo filozofi nazývajú „korešpondenčná teória pravdy,“ ktorú zastával Locke – teda korešpondencia medzi našimi myšlienkami [alebo mentálnymi obrazmi] a vecami v reálnom svete. Aristoteles [a Akvinský] zastávali identickú teóriu pravdy – teda, myseľ sa v skutočnosti [ale mentálne, nie fyzicky] stáva objektom alebo formou [prirodzenosťou] objektu, ktorý poznáva. Presne rovnaká forma [alebo prirodzenosť alebo esencia], ktorá existuje v objektívnom svete vo forme konkrétnej materiálnej veci [napr. stromovosť stromu] začne existovať vo svete mysle oddeleného od materiálnych vecí)

Alternatívne teórie pravdy 

1.      Pragmatická teória pravdy: „Pravda je to, čo funguje.“

Keďže „to, čo funguje“ je subjektívne a relatívne (čo si ty myslíš, že funguje alebo čo funguje pre teba), pragmatizmus je forma subjektivizmu a relativizmu.

Pragmatická teória pravdy je založená na lingvistickom omyle. V každom jazyku je presné slovo pre frázu „to, čo funguje.“ To slovo je „účinnosť,“ alebo „efektívnosť“ alebo „praktickosť.“ Keď zredukujeme pravdu na „to, čo funguje“ stratíme odlišný, oddelený, nezávislý význam pravdy ako „hovoriť to, čo je.“

G.E. Moore jednoducho ukázal (vo svojej eseji Pragmatizmus Williama Jamesa), že pravda nemôže znamenať „to, čo funguje“ alebo „to, čo je praktické,“ pretože to, čo je pravdivé nie je vždy praktické (napr. smrť) a to, čo je praktické nie je vždy pravdivé (napr. „úspešné“ klamstvo).

2.        Empirická teória pravdy: „Pravda je to, čo pocitovo vnímame.“

Nie všetci empirici sú subjektivisti a relativisti, ale mali by byť; lebo keď je pravda empirická a to, čo je empirické je determinované mojou subjektívnou skúsenosťou, potom pravda je subjektívna a relatívna. Lipton čaj je pre teba sladký, pre mňa horký.

Empirizmus je tiež založený na lingvistickom omyle, ktorý je medzi slovom „vnem“ a „pravda.“ Niektoré veci, ktoré vnímame nie sú pravdivé (napr. ilúzie, halucinácie alebo hypnotické obrázky) a niektoré veci, ktoré vieme, že sú pravdivé nevnímame (napr. fakt, že 13×13 je 169 alebo to, že sa práve zamýšľam nad prirodzenosťou myšlienok).

Empirizmus sám o sebe nie je empirický ani experimentálny. Teda vyvracia sám seba.

3.      Racionálna teória pravdy: „Pravda je to, čo môže byť jasne a zreteľne porozumené rozumom“ alebo „pravda je to, čo môže byť dokázané rozumom.“

Rovnako ako je pragmatizmus nepragmatický a empirizmus neempirický, racionalizmus je neracionálny. Nemôžeme dokázať, že pravda je len to, čo môžeme dokázať. Ešte k tomu, veľa právd nedokážeme dokázať; napríklad zákon protirečenia (X sa nerovná ne-X). Na tomto predpoklade sú založené všetky dôkazy aj každodenné tvrdenia, teda dokázať (a vyvrátiť) zákon protirečenia je nemožné.

Množstvo dôležitých právd tiež nie je jasných a zrozumiteľných; napríklad, pravda, že väčšina ľudí sú aj dobrí aj zlí, alebo, že „je lepšie žiť ako sa zabiť.“ Je veľa vecí, ktoré sa nedajú dokázať a napriek tomu o ich pravdivosti nepochybujeme.

4.      Koherenčná teória pravdy: „Pravda nie je vzťah korešpondencie medzi myšlienkou a jej externým objektom, ale koherencia alebo harmónia medzi súborom myšlienok.“ Pravda je konzistentnosť a celistvosť myšlienok.

Táto teória je zastávaná monistami a panteistami, ako bol Spinoza a Hegel, ktorí odmietli dualizmus.

Táto teória je tiež založená na lingvistickom omyle. Jazyk už totiž má slová pre koherenciu, konzistenciu, celistvosť a ďalšie slovo už nepotrebujeme – hlavne, keď to ďalšie slovo má iný zmysluplnejší význam.

Ešte k tomu, koherenčná teória predpokladá pravdivosť niečo, ako koherenčná teória pravdy. Lebo ona vyhlasuje, že je to pravda, teda, že táto teória (koherencia) naozaj hovorí to, čo je – alebo, že korešponduje s faktami a situáciami tak, ako naozaj sú – a že druhá teória (korešpondencia) nie. Teda si protirečí. Koherenčná teória je nekoherentná.

5.      Emocionálna teória pravdy: „Pravda je to, čo cítime.“

Táto teória je zastávaná mnohými tínedžermi, ale len zopár filozofmi. Tiež je založená na lingvistickom omyle medzi dvoma slovami: pocity a poznanie pravdy.

Tieto dve predstavy sa niekedy spolu môžu stotožňovať. Niekedy pocity môžu ukazovať, čo je pravda a čo nie; napríklad, keď človek cíti lásku pre škaredého človeka a vníma túto realitu svojimi pocitmi. Láska je viac ako pocit, ale môže zahŕňať pocity a tento pocit môže vnímať pravdu.

Ale identifikovať pravdu s pocitmi je absurdné. Lebo veľa pocitov je nesprávnych (napríklad iracionálny strach alebo zaslepenosť) a veľa právd nie sú vôbec emocionálne pociťované („napr. v koši je sáčok na kôš“).

Keď sú všetky teórie pravdy vyjadrené jasne a zrozumiteľne, všetky predpokladajú korešpondenčnú (alebo identickú) teóriu pravdy. Lebo každá teória tvrdí, že je to naozaj pravda, teda, že ich teória (empirická, racionálna, koherenčná, emocionálna) korešponduje s realitou, a že ostatné teórie nie sú pravdivé, teda, že nekorešpondujú s realitou.

Akýkoľvek pokus o vyvrátenie korešpondencie bude teda neúspešný, pretože ju bude predpokladať.

                                 

Zdroje:
Handbook of Christian Apologetics (Kreeft, Tacelli)