Pomáhať veriacim premýšľať, pomáhať premýšľajúcim veriť

Zlyhanie

Kresťanom som už vyše 30 rokov. Navštívil som tisícky bohoslužieb, stovky modlitební a stovky kresťanských seminárov a konferencii.

Počas týchto 30 rokov som nepočul ani raz ani jedného kazateľa hovoriť na tému zlyhanie. A asi by som sa ani ja nad tým vážne nezamýšľal, keby som sa s tým osobne nestretol.

Nie je to kvôli tomu, že by táto téma nebola dôležitá. Každý jeden kresťan, ktorý aspoň raz zlyhanie zažil vie, aké je devastujúce byť v takejto situácii a každý pozná otázky, ktoré vtedy každý má: Kde je Boh? Ako to mohol dopustiť? Som mimo jeho vôle? Čo mám teraz robiť? Naozaj sa Boh zaujíma o to, cez čo prechádzam a existuje vôbec? Toto sú naozaj bolestivé otázky.

Aký má pre kresťana zlyhanie vlastne význam?

                                   

Ak chceme hovoriť o tejto téme, myslím si, že potrebujeme rozlišovať dva typy zlyhania:  zlyhanie v kresťanskom živote zlyhanie v živote kresťana.

Keď hovorím o zlyhaní v kresťanskom živote, mám tým na mysli veriaceho, ktorý zlyhá v osobnej ceste s Bohom a vo vzťahu s Ním. Napríklad kresťan môže zažiť sklamanie, keď odmieta Božie povolanie do služby, ktoré Boh má pre jeho život, keď zlyhá v pokušení alebo keď si zoberie za svojho partnera neveriaceho. Zlyhanie alebo pád  veriaceho v tomto prípade je kvôli hriechu. Je to nevyhnutne duchovný problém a záležitosť morálneho a duchovného pádu.

Naopak zlyhanie v živote kresťana nesúvisí s duchovným pádom ani s hriechom veriaceho. Je to len nejaké zlyhanie, ktorý kresťan zažije v každodennom živote. Napríklad podnikateľ môže zbankrotovať, atlét, ktorý je kresťanom si môže myslieť, že jeho chlapčenský sen sa rozplynul, keď sa mu nepodarilo dostať sa na majstrovstvá. Kresťanský študent, môže byť vyhodený zo školy napriek tomu, že sa snažil ako len vedel, alebo nejaký kresťan, je nezamestnaný a nevie si nájsť prácu. V týchto prípadoch to nie je zlyhanie v osobnej ceste s Bohom, ale zlyhanie v bežnom každodennom živote. Takéto zlyhania sa objavia taktiež v životoch kresťanov.

V knihe „Zlyhanie: Zadné dvere k úspechu“ ( Failure: The Back Door to Success), ktorá sa stala bestsellerom, sa Erwin Lutzer zaoberá rozlišovaním týchto dvoch typov zlyhaní, ktoré som spomenul. Tvrdí, že zlyhanie v kresťanskom živote súvisí so (1) žiadostivosťou tela (sexuálnou oblasťou), (2) pýchou (egoizmom) a (3) žiadostivosťou očí (smilstvom). Zlyhania v živote kresťana , ktoré nesúvisia s týmito problémami, ktoré Erwin Lutzer uvádza sú iba súčasťou života. Lutzer nevidí žiaden problém s týmto druhým typom zlyhania, ale prvý typ  považuje za veľký problém.

Píše:

Čo spôsobuje zlyhanie? Čo privedie muža na sklonku svojho života pripustiť, že žil neplnohodnotným životom? Čo motivuje človeka ku spáchaniu samovraždy, len preto že nie je taký nadaný ako ostatní?…Čo vedie kresťana k ohrozeniu jeho kresťanskej povesti tým, že má pomer so susedovou ženou? Odpoveďou je: hriech: hlavne pýcha, chtivosť alebo sexuálna túžba.

Samozrejme sú zlyhania, ktoré nesúvisia s hriechom: študent neurobí skúšku v škole alebo niekto urobí nerozumnú investíciu. Veľa ľudí zlyhalo v práci alebo sa nesplnili svoje životné ciele. Nemali by sme umenšovať vážnosť týchto zlyhaní, ale v konečnom dôsledku nie sú také vážne ako duchovné zlyhania.[1]

Lutzer venuje celú knihu prvému typu a to neúspechu v kresťanskom živote, pretože je presvedčený, že má väčšie následky ako zlyhanie v živote kresťana. Na jednej strane je to pravda, lebo v tomto type neúspechu kresťan podľahol hriechu. Zlyhanie v kresťanskom živote preruší dôveru a vzťah s Bohom a má večné následky. Musíme Bohu vyznať naše zlyhanie alebo budeme za to zodpovední a súdení. Takže v podstate zlyhanie v kresťanskom živote má oveľa väčšie následky, ako keď zlyháme v bežných veciach v našom živote.

Ale na druhej strane, v podmienkach akých žijeme na tomto svete nie je vždy pravdou, že prvý typ zlyhania má horšie následky. Ak nevieme ako správne reagovať, neúspech v živote kresťana môže mať oveľa väčšie následky ako zlyhanie kvôli hriechu.

Osobne nemám problém rozumieť zlyhaniu v kresťanskom živote. Samozrejme že hriech vedie k zlyhaniu. Čo iné očakávať? A ani nie je ťažké rozumieť riešeniu, čím je pokánie, vyznanie, viera a poslušnosť. Preto mi nepríde ťažké porozumieť zlyhaniu v kresťanskom živote. Hlavne keď si uvedomím, aký som vo svojom tele slabý, neprekvapujeme ma, že hrešíme a potom zažívame zlyhania.

Ale druhý typ zlyhania, pád v živote kresťana je pre mňa dosť problematický. Keď niekto kráča vo viere a je poslušný Bohu ako môže nakoniec zlyhať? Rozmýšľajte o tom. Ako môže poslúchnutie Božej vôle nakoniec viesť k zlyhaniu? Toto je skutočne ťažké prijať. A preto sa chcem sústrediť na tento druhý typ zlyhania, na pád v živote kresťana.

Veľa rokov som si myslel že kresťania, ktorí plnia Božiu vôľu nemôžu zažiť zlyhanie a padnúť. Možno som bol úplne naivný, čo si ale nemyslím. Takže zobral som to veľmi vážne a začal som sa tomu vážne venovať. Došiel som k niektorým dôležitým bodom: rozlíšil som zlyhanie od prenasledovania. Písmo jasne hovorí, že človek, ktorý sa snaží žiť zbožným životom  v Ježišovi Kristovi bude prenasledovaný, a Pán Ježiš hovorí, že bude za to odmenený. Kresťania, ktorí zomreli v koncentračných táboroch kvôli ich viere, tí, ktorí stratili prácu alebo boli diskriminovaní, pretože boli kresťania, jednoducho nemôžu povedať že zlyhali.

Taktiež som rozlíšil zlyhanie od rôznych životných skúšok. Písmo jasne hovorí, že ako kresťania nie sme omilostení od skúšok, ale naopak toto skúšanie vedie k vytrvalosti a zrelosti našej viery. Bez týchto skúšok by sme aj naďalej boli rozmaznanými deťmi. Ale myslel som si, že keď vytrváme a prejdeme cez naše skúšky tým, že budeme mať dôveru v Božiu silu, tak by na nás Boh dohliadol a preniesol by nás úspešne na druhú stranu. V skratke, nedávalo mi zmysel, že Boh niekoho povolal, a potom – keď tá osoba bola oddaná a poslušná jeho vôli -  by dopustil jej zlyhanie.

A dokonca aj v Písme je základ pre takéto stanovisko.  Pozrite sa na Žalm 1:1-3,kde sa píše:

Blahoslavený, kto nechodí podľa rady bezbožných,
na ceste hriešnikov nestojí a v kruhu posmievačov nesedí,
ale v zákone Hospodina má záľubu,
o jeho zákone rozjíma dňom i nocou.

Bude ako strom zasadený pri vodných tokoch,
čo načas dáva úrodu,
jeho líste nevedne
a všetko, čo robí sa mu darí.

Veď je to úplne jasné, nie? A všetko čo robí, darí sa mu!

Potom som však zažil veľké osobné zlyhanie, ktoré ma donútilo ešte raz zvážiť moje stanovisko.

Stalo sa to keď sme spolu s mojou manželkou Jan bývali v Západnom Nemecku, keď som dokončieval svoj doktorát z teológie na Mníchovskej Univerzite, ktorá je vedená známym Wolfhartom Pannenbergom. Moja dizertácia už bola schválená, jedine čo zostávalo bolo urobiť ústnu skúšku z teológie (pod názvom Rigorosum). Nevedel som čo očakávať, a tak som sa chcel stretnúť s profesorom Pannenbergom, aby mi mohol pomôcť pripraviť sa na skúšku. No nepodarilo sa mi s ním stretnúť (nemeckí profesori nie sú až takí spoločenskí ako americkí). Tak som nakoniec išiel za jedným z asistentov, vynikajúcim mladým teológom, ktorý získal doktorát pod vedením Pannenberga. „Zabudni na prípravu“ povedal mi. Ale nebol som až taký hlúpy, tak som naňho pritlačil a spýtal sa ako sa mám na tu skúšku pripraviť. „Pannenberg sa stále pýta otázky iba z jeho materiálov čo napísal on sám,“ odpovedal mi. „Iba si prečítaj čo napísal.“

Zdala sa mi to ako celkom dobrá stratégia a tak som si počas nasledovných týždňov preštudoval všetko čo Pannenberg napísal.

V deň skúšky som vstúpil do Pannenbergovej kancelárie. Skúšal sám a na celú skúšku dozeral dekan teologickej fakulty a ďalší profesori teológie. Potriasli sme si ruky, sadli sme si a mohli sme začať.

A hneď všetko akoby išlo zle. Pannenberg sa začal pýtať otázky na témy, ktoré vôbec neboli  rozoberané v jeho knihách a materiáloch. Začal sa pýtať na detaily teológie rôznych ľudí. A ja som nevedel odpovedať na jeho otázky. Znovu a znovu som musel pripustiť svoju ignoranciu pri štúdii a príprave na skúšku. Neviem vám ani popísať ten pocit bezmocnosti a strachu, ktorý som mal. Otázka za otázkou som si pomaly začal uvedomovať, ako sa môj doktorát  odo mňa čo raz ďalej a ďalej vzdiaľuje – tak ako sa môžete snažiť zachytiť piesok, ktorý sa vám prešmykuje pomedzi prsty- tak aj ja som nemohol robiť nič aby som to zastavil. Toto všetko trvalo asi tak hodinu. Ku koncu sa Pannenberg spýtal ešte niekoľko ľahkých otázok, aby bolo jasné každému, že som to neurobil a zistiť kde je moja úroveň vedomostí. Konečne prišiel koniec môjho poníženia.

Úplne zničený som odišiel z katedry, aby som sa stretol s Jan, aby sme spoločne mohli isť na večeru, kde sme mali oslavovať zvládnutie mojej skúšky. Keď ma videla, rozbehla sa smerom ku mne, s úsmevom na tvári a s veľkým očakávaním v jej očiach, že čo poviem. „Drahá, neurobil som to,“ povedal som. Nemohla tomu uveriť. Bolo to akurát pred Vianocami a 23.decembra sme mali už letieť naspäť do Spojených Štátov navštíviť moju rodinu, a kde som po Novom roku mal začať učiť na Trinity Evangelical Divinity School v Deerfielde, v štáte Illinois. Naopak, teraz sme sa vracali domov ako porazení. Ešte ako naschvál sa nám stalo, že na ceste do Štátov, keď sme leteli s leteckou spoločnosťou Lufthansa, sa stratil náš písací stroj, manželkina príručná batožina, kde mala tie najhodnotnejšie osobné veci, a taktiež moje kontaktné šošovky!

Ale tie materiálne škody neboli nič v porovnaní s nepokojom, ktorý som cítil v mojom vnútri zo straty svojho doktorátu. Vôbec som tomu nerozumel ako to Boh mohol dopustiť. On nás povolal do Nemecka, zázračne sa postaral o všetky financie pre moje štúdium. Bol som si istý, že sme plnili jeho vôľu. Nebol som nedbanlivý alebo až príliš sebavedomý. Veľakrát som sa snažil stretnúť s Pannenbergom, ale stále bol zaneprázdnený a na mňa nemal čas, tak som sa pripravil na skúšku ako som len vedel. A hlavne sme sa za to naozaj modlili a taktiež aj naši príbuzní v Spojených Štátoch, Duchom naplnení kresťania. Skúška bola naozaj férová, to nepopieram, len som ju proste neurobil. Ale ako to mohol Boh dopustiť, aby sa to stalo. A čo jeho sľúbi? „Všetko čo robí sa mu darí.“ „Čokoľvek budete prosiť v mojom mene…“

Nebolo to len to, že som vyletel zo skúšky, ale znamenalo to oveľa viac. Mojím zlyhaním bola duchovna kríza v mojej viere. Cítil som sa zranený a zneuctený, ale najviac zo všetkého som sa cítil zradený Bohom. Ako by som mu mohol ďalej dôverovať?

Ako som sa snažil cez to prejsť, tak som pochopil, že Žalm 1:1-3 nemôže byť vysvetlený ako nejaký sľub, ktorý platí v každom prípade. Kresťanom sa nie vždy darí vo všetko čo robia. Niekedy naozaj zlyhajú a padnú, je to proste tak.

Niekto však môže tvrdiť: „Nemôžeš spochybniť Božie slovo, preto čo sa stalo! Jeho sľuby platia aj napriek tvojej skúsenosti.“ Ale problém s touto odpoveďou je, že Písmo nám samo dáva príklad takéhoto zlyhania.

Napríklad, Boh prisľúbil krajinu Kanán dvanástim kmeňom Izraela. Ale v Knihe sudcov 1:19, čítame, „ Hospodin bol s Júdom. Ten obsadil pohorie, ale obyvateľov údolia nevedel vyhnať, lebo mali železné vozy.“ Pozrite sa čo sa píše v tomto verši: „Hospodin bol s Júdovým vojskom– ale aj napriek tomu, že dobyli pohorie, tak neporazili ich nepriateľov z údolia, lebo mali železné vozy ! Nedáva to zmysel: Boh bol s nimi, a aj napriek tomu prehrali. Ako potom máme rozumieť takúto prehru  v živote kresťana?

Niektorí ľudia môžu odpovedať na túto otázku tým, že Boh nemá špecifický zámer pre náš život. Božou vôľou je túžba potom, aby sme poslúchali jeho etické a duchovné prikázania, aby sme dosiahli Kristov charakter, a tak ďalej. Ale on nemá žiaden špecifický zámer pre každého jednotlivca ako získať doktorát, zobrať si za ženu alebo muža špecifickú osobu, alebo začať podnikať s tým a tým. Takže keď prechádzame týmito vecami, sme závislí sami na seba a nakoniec naozaj môžeme zlyhať.

Ale tento názor je podľa mňa nepostačujúci, napriek tomu že viacerí sú ním presvedčení. Po prvé, toto tvrdenie v sebe zahŕňa nedostatok Božej zvrchovanosti, prozreteľnosti a vedenia. Hoci Biblia učí, že ľudia majú slobodnú vôľu, taktiež silne poukazuje na to, že Boh má zvrchovanú moc nad všetkým čo sa deje. Nič sa vo svete nedeje Bez toho, aby to Boh priamo riadil,  alebo v prípade toho, že hrešíme, tak prinajmenšom dopustí, aby sa to stalo. Boh tak presne všetko stvoril svet, že jeho zámery sa naplnia našimi slobodnými rozhodnutiami. A preto naše rozhodnutia nemôžu byť pre neho ľahostajné, naopak, Boh nám sľúbil, že nás bude cez ne viesť. Toto všetko hovorí o tom, že Boh má určitý zámer pre náš život.

Ale čo je dôležitejšie, toto riešenie, ktoré som spomenul nesiaha do jadra problému. Aj keby Boh nemal pre nás špecifický zámer v našich životoch, faktom zostáva, čo sľúbil a to je, že bude s nami, že nám dá silu a pomôže nám. A to je dôvod prečo príkladu, ktorý je uvedený v Knihe sudcov je tak ťažké porozumieť. Pán bol s nimi ale aj napriek tomu zlyhali. Takže aj keby to bolo tak, že Boh nemá žiaden určitý zámer pre naše životy, stále to nevysvetľuje ako môžeme zlyhať vo veciach, ktoré sa rozhodneme robiť podľa Jeho vôle.

Toto všetko ma to viedlo k novému pohľadu a porozumeniu Božej vôle, teda, že Božia vôľa alebo Boží zámer môže zahŕňať aj zlyhanie. Inými slovami, Božou vôľou môže byť aj to, že padneš a on ťa môže viesť k tomu, aby si zlyhal! Pretože je niečo, čo ťa Boh chce naučiť, niečo, čo by ťa nikdy nemohol naučiť bez zlyhania, alebo cez úspech.

V mojom prípade ma neurobenie skúšok prinútilo k tomu, aby som videl priority v mojom živote v novom svetle. Keď sme sa vrátili k mojej rodine na Vianoce, povedal som mojim rodičom, že som neurobil ústnu skúšku, a že som nedostal doktorát. Čo ma riadne prekvapilo, bolo vyhlásenie mojej mamky: „Koho to trápi?“ Bol som bez slov! Pre mňa to bol ako životná katastrofa! Ale ona to brala ako keby na tom vôbec nezáležalo. Došlo mi, že v skutočnosti na tom naozaj nezáležalo. Sú oveľa dôležitejšie veci v živote ako doktorát, publikovanie kníh, článkov alebo akademický úspech. Nakoniec na čom najviac záleží sú ľudské vzťahy a hlavne rodina.

Spomenul som si na jedného vedca, ktorého sme stretli ešte v Nemecku. Bol rozvedený už niekoľko rokov a veľmi túžiť vrátiť sa k svojej manželke a malému synovi. „Keď som sa oženil,“ povedal nám, „trávil som všetok svoj čas v laboratóriu. Jediné o čom som vedel rozmýšľať bol môj výskum a všetko ostatné ma netrápilo.“ Vtedy to bolo pre neho veľmi dôležité, ale teraz vie, že jeho priority boli úplne obrátené. „Bol som blázon,“ povedal. A tak som si uvedomil, akým veľkým požehnaním bola pre mňa moja verná manželka, ktorá sa kvôli mne obetovala a pracovala spolu so mnou po všetky tie roky, čo som bol na univerzite a moji milujúci rodičia, ktorí ma bezpodmienečne prijali, pretože som ich syn. Tie Vianoce boli ako keby začiatkom nového vzťahu s mojou rodinou. Už sme ich brali nielen ako rodičov, ale ako priateľov.

Uvedomil som si, že som neporozumel, čo to skutočný úspech vlastne znamená. Ten skutočný úspech nie je v získaní bohatstva, moci alebo slávy. Skutočný úspech je v spoznávaní Boha. J.I. Packer to vyjadril takto v jeho knihe Poznanie Boha (Knowing God):

V našom živote sme došli k bodu, kde môžeme a aj si musíme určiť naše priority.  Zo súčasných kresťanských kníh si môžete myslieť, že najdôležitejšou témou pre každého súčasného alebo budúceho kresťana je téma kresťanské spoločenstvo, zdieľanie sa o svojej viere, alebo debatovať s ostatnými kresťanmi, ľudí iných náboženstiev, vyvracanie takého alebo takého –izmu alebo kresťanskej filozofie a kultúry. Ale myslím si, že takto určený smer a zameranie nášho štúdia nevedie správnym smerom. Je pravdou, že sa potrebujeme zaoberať aj týmito témami, ale smutné je, že zaoberaním sa týmito témami, zabúdame na to, čo je a vždy bude skutočnou prioritou pre každého človeka – a to je, učiť sa poznávať Boha v Kristovi.[2]

Keď som po prvý krát čítal tento citát, tak ma to riadne šokovalo „vyvracanie takého alebo takého –izmu alebo kresťanskej filozofie.“ To je presne to, o čo sa ja v mojom živote zaujímam! A k tomu všetkému to nemá vôbec byť to najdôležitejšie. Aj keby si v tomto bol úspešný, v Božích očiach by to bolo zlyhanie.

Spomenul som si na to čo povedal Lutzer, na myšlienku, ktorá ho prenasledovala ako zaneprázdneného kazateľa: „ Nedosahuješ toľko koľko si myslíš.“ Môžeme robiť toľko vecí pre Pána a stále môžeme zlyhať v tom, kým nás Boh túži mať. Skutočne, čoho sa najviac bojím je to, že jeden deň budem stáť pred Pánom a uvidím, že všetko čo som urobil sa len tak vyparí do vzduchu. Veď nakoniec, čo o tom povedal Ježiš? Prví budú poslední a poslední budú prví. Toto nie je úspech v očiach sveta, ale v Pánových áno.

Toto môže byť aj veľmi povzbudivé aj veľmi usvedčujúce. Na jednej strane je to povzbudzujúce, pretože aj keď v niečom neuspejeme, tak to zlyhanie môže Pán brať ako súčasť úspechu. Myslím si, že Boha nezaujíma to, cez čo prechádzame, ale ako cez to prechádzame. Hoci neuspejeme v úlohe, ktorú nám Boh zveril, keď na takéto zlyhanie budeme reagujeme s vierou, odvahou, závislosťou na jeho sile, a nie s beznádejou, trpkosťou a depresiou, tak v jeho očiach sme uspeli.

Na druhej strane je to usvedčujúce, pretože si môžeme myslieť, že dosahujeme veľa, keď v skutočnosti v Pánových očiach ani nie sme úspešní. Apoštol Pavol si uvedomil, že mohol by byť skvelý a obdarovaný teológ, ktorý žil v chudobe kvôli svojej dobrosrdečnosti a dokonca, ktorý bol mučený pre ohlasovanie evanjelia, ale ak by lásky nemal, bol by v Božích očiach ničím. Pretože skutočný úspech je v milovaní Boha a ľudí okolo nás.

Teda, aké praktické aplikácie toto všetko má? Aspoň 2.

Po prvé sa potrebujeme poučiť s našich zlyhaní. Keď zažijeme zlyhanie, nemali by sme mať taký postoj trpkosti, aký mala líška v Ezopovej bájke. Namiesto toho by sme sa mali zamyslieť nad tým a porozmýšľať aké ponaučenie si z toho môžeme zobrať. To neznamená prísť na to prečo to Boh povolil, aby sa to stalo. Vo väčšine prípadov, nikdy nebudeme vedieť prečo. Až príliš veľa kresťanov upadne do, ako to Packer volá „Chyba signálenej veže.“ „ (York signal box mistake).[3] V miestnosti z kadiaľ sú kontrolované všetky vlaky v New Yorku sa nachádza elektronické zariadenie, ktoré ukazuje pozíciu každého jedného vlaku. Ten človek, ktorý je v kontrolnej veži, vidí všetky vlaky, rozumie prečo bol určitý vlak zastavený, alebo odstavený niekde inde, hoci, človek, ktorý čaká na stanici nerozumie, prečo niektorý vlak zastal.

Kresťan, ktorý chce vedieť prečo Boh povolí každé jeho zlyhanie, sa pýta, hovorí Packer, akoby bol v „signálnej veži“ k čomu tak či tak nemáme prístup. Preto nemá zmysel dumať nad tým, prečo Boh dovolil, aby to a to nešťastie a zlyhanie prišlo do nášho života.

Aj keď nie vždy vidíme alebo rozumieme Božiemu zámeru, aj tak sa stále môžeme poučiť z našich zlyhaní. Ako Lutzer hovorí, „ Nie je to nevyhnutné, aby sme vedeli prečo nám Boh poslal toto nešťastie.“[4] Opýtaj sa sám seba čo si vo svojej situácii mohol urobiť inak alebo ako inak by si mohol konať v budúcnosti. Taktiež sa spýtaj sám seba ako by asi Boh chcel, aby si reagoval alebo aká tvoja vlastnosť by sa mohla rozvinúť v tebe ako dôsledok toho, že si zlyhal. Pouč sa so svojho zlyhania.

Po druhé, nikdy sa nevzdávaj. Len preto že si zlyhal neznamená, že je koniec. Užitočný je tu príklad amerického prezidenta Theodora Roosevelta. Ešte ako malý chlapec bol slabý a chorľavý a napriek tomu bojoval s veľkým úsilím a dosiahol veľké veci. Bol jediným prezidentom , ktorý dostal Congressional Medal of Honor- ocenenie za odvahu na bojisku.

Prezident Roosevelt vyhlásil :

Toto ocenenie patrí mužovi, ktorý je v tejto miestnosti, ktorého tvár je plná prachu, potu a krvi; ktorý sa veľmi snaží: ktorý robí chyby, ktorý prehráva a znovu zlyháva, pretože žiaden úspech nie je úspechom bez chýb a prehry: ktorý sa snaží robiť veľké skutky, ktorý pozná veľký entuziazmus, veľké oddanie; kto sa oddáva niečomu, čo má naozaj zmysel, ktorý najlepšie vie, že na konci je niečo veľké, že pri najhoršom, v prípade že zlyhá, sa pri tom veľmi snažil, aby tak nikdy nebol s tými, ktorí majú vlažnú a bojazlivú dušu, s tými ktorí nepoznajú ani víťazstvo ani prehru.

Len preto, že si zlyhal, ešte nie je koniec. Koniec je len vtedy, keď sa vzdáš a ďalej prestaneš bojovať. Tak neprestávaj! S Božou silou pozbieraj všetky kúsky svojho zlyhania, pouč sa z toho a  kráčaj ďalej.

A presne to sme urobili aj v našom prípade. Na nemeckých univerzitách, keď neurobíš ústnu skúšku na prvý raz môžeš ju ísť skúsiť znovu. Spolu s Jan sme vedeli, že to musím ešte raz skúsiť a naši priatelia nás v tom povzbudili. Potom ako som začal učiť na Trinity som sa znovu celý rok pripravoval na skúšku Rigorosum. Prešiel som sa cez Harnackovu, rozsiahlu trojdielovú knihu s názvom Dogmengeschichte, Pelikanovu viac dielnu Históriu rozvoja doktríny viery (History of th eDevelopment of Doctrine), daľej cez Históriu kresťanskej doktríny (History of Christian Doctrine), ktorú napísal Cunliffe-Jone, Loofová Dogmengeschichte, dvojdielná príručka k štúdiu o celej dogmatike, ktorá bola napísaná pre študentov na Nemeckej Univerzite teológie, taktiež ako príručka pre zbory, alebo ako pomôcka pre čítanie Cirkevných Otcov a mnoho diel o súčasnej teológii a tak ďalej. Ku koncu roku, som mal obrovskú kopu poznámok, ktoré som sa všetky naučil a bol som pripravený odpovedať na každú jednu otázku zo systematickej teológie. Či by to bola kristológia, antropológia, náuka o vykúpení, alebo čokoľvek od prvých zástancov viery cez stredovek, reformáciu, osvietenie až 20. storočie. Hoci som bol dobre pripravený, bál som sa.

V lete sme sa vrátili späť do Nemecka. Jan zostala v Berlíne a ja som ďalej pokračoval do Mníchova na moju skúšku. Keď som vkročil do profesorovej Pannenbergovej kancelárie, všetko vyzeralo skoro tak isto ako pred tým. Ale tento krát to bolo iné. Profesor Pannenberg začal s doktrínou trojice a použitie slova logos u ranných apologétov. Ako skúška pokračovala ďalej som bol čím ďalej tým šťastnejší (čo som samozrejme nemohol ukázať), lebo na každú jednu otázku som vedel dať správnu a rýchlu odpoveď. Jediná otázka pri ktorej som nevedel odpovedať, bola prečo Hegelova doktrína inkarnácie zahŕňa smrť Boha – to mi až tak nemuselo vadiť, že som ju nevedel! Profesor Pannenberg bol veľmi spokojný s mojim úspechom  a dostal som magma cum laude za moju skúšku. Znášal som sa v oblakoch.

Takže nakoniec to bolo Pánove víťazstvo, ale víťazstvo nebolo len urobenie skúšky. Popri tom, čo ani nespomínam všetky duchovné lekcie, ktoré ma Boh naučil som v prvom rade objavil som skutočnú pravdu. Lebo rovnako ako ostatní  americkí študenti na teológii, som bol vedený k histórii kresťanskej doktríny. Štúdium systematickej teológie, ktoré americké univerzity všeobecne dávajú svojim študentom je nič oproti tomu, čo dostanú študenti na univerzitách v Nemecku. Potom sa nemáme prečo čudovať, že skeptická nemecká teológia vedie svet. Ako môžeme len dúfať, že evanjelikálna teológia sa stane modelom, ktorý by sme mali nasledovať pokiaľ nezačneme vyučovať našich študentov rovnakým vysokým štandardom a dôkladnosťou, aké sú charakteristické pre nemeckú teológiu. Bezpochyby môžem povedať, že ten rok plný intenzívneho štúdia som sa naučil viac o systematickej teológii než za celého môjho štúdia teológie na univerzite v Amerike. Hoci by som si už nechcel zopakovať čo sa mi stalo, môžem úprimne povedať, že som rád, že som neurobil skúšku na prvý krát. Bolo to pre moje dobro, pretože výsledkom toho som bol lepšie teologicky vybavený pre službu Pánovi, tak ako by som nikdy nebol, keby som v skúške uspel.

Som veľmi rád , že sme to nevzdali. Dajme tomu, že by sme to vzdali. V ponížení z môjho zlyhania by som stratil nádej a neskúsil by som ísť na druhý pokus. Bolesť z neúspechu a zlyhania by ma prenasledovala za každým, keby som na to pomyslel, alebo za každým keď by som otvoril knihu systematickej teológie. Nemal by som žiaden rok intenzívneho štúdia, zostal by som pri mojich slabých teologických vedomostiach. Roky by išli ďalej a ja by som sa neustále pýtal sám seba otázku: Mal som to skúsiť znovu? Aj keby som to na druhý pokus neurobil, stále by som bol na tom lepšie, ako keby som to vzdal hneď. Parafrázujem jedno staré motto v inom kontexte: Je lepšie to skúsiť a nebyť úspešný ako to neskúsiť vôbec.

Takže, keď sa stretneš so zlyhaním, tak to nevzdávaj! Volaj na Pána, aby ti dal silu ísť ďalej a On ti ju dá. V podstate je aj pre túto vlastnosť jedno biblické slovo – vytrvalosť. Ak budeš počas zlyhania reagovať správne, Boh v tebe môže budovať vytrvalosť.

Neúspech v živote kresťana by nás teda nemal prekvapiť. Boh má pre nás dôležité veci, ktoré nás potrebuje naučiť cez naše zlyhania – a skutočný úspech, ten ktorý sa počíta pre večnosť, je v učení sa týchto lekcii.

Tak, keď zlyháš a padneš, nestrácaj nádej a nemysli si, že Boh ťa opustil. Radšej sa pouč z toho a nikdy sa nevzdávaj. To je biblický návod na úspech.

                  

Zdroje:
www.reasonablefaith.org

 


[1] Erwin Lutzer, Failure: The Back Door to Success (Chicago: Moody, 1975), s. 41-42.

[2] J. I. Packer, Knowing God (London: Hodder & Stoughton, 1973), s. 314.

[3] Tamže. s. 110-11.

[4] Erwin Lutzer, Failure: The Back Door to Success (Chicago: Moody, 1975), s. 41-42.