Pomáhať veriacim premýšľať, pomáhať premýšľajúcim veriť

Mimobiblické zmienky o Kristovi – Ježiš v židovskom Talmude

Z nejakého dôvodu majú ľudia často tendenciu považovať biblické svedectvo o Ježišovom živote za nedostatočne spoľahlivé k tomu, aby na ňom založili dôveru v jeho existenciu. K takému záveru je síce pramalý dôvod, to ale pre túto chvíľu veľkoryso pominieme a pozrieme sa na zmienky o Ježišovi pochádzajúce z iných ako novozákonných dokumentov.

Svedectvo Babylonského Talmudu

Babylonský talmud je obsiahla zbierka tradičného učenia judaizmu obsahujúca mišnu (zákonník) a gemaru (komentáre). Medzi rokmi 70 až 200 po Kristovi, v takzvanej Tanaitskej dobe, došlo ku kompilácii najranejšej časti Talmudu, ktorá nás v súvislosti s Ježišom najviac zaujíma.

Je zrejmé, že pokiaľ bol Ježiš tak výraznou postavou ako popisuje Nový Zákon, dá sa očakávať, že o ňom budeme v Talmude počuť. A tak tomu v skutočnosti aj je. Viac či menej jasných zmienok je tu celá rada, pričom tá najvýznamnejšia pochádza práve z tohto raného tanaitského obdobia.

Babylonský Talmud, zväzok 3, Sanhedrin 43a:
V predvečer Pesachu bol povesený Ješu. Štyridsať dní pred konaním jeho popravy vyšiel hlásateľ a volal: „Bude ukameňovaný, pretože vykonával čarodejníctvo a zvádzal Izrael k odpadu od viery. Ktokoľvek by mohol povedať niečo k jeho prospechu, nech predstúpi a prehovorí na jeho obhajobu.“ Pretože však nikto na jeho obhajobu nevystúpil, bol povesený v predvečer Pesachu.[1]

Táto zmienka je zaujímavá z mnohých dôvodov. Dozvedáme sa tu, že v súlade s biblickou správou došlo k Ježišovej poprave v predvečer židovského sviatku Pesach. Na prvý pohľad nás môže zaraziť spôsob popravy povešaním. Spomeňme však to, že aj Nový Zákon používa tento variant pre ukrižovanie (Gal 3:13, Lk 23:39). Zaujímavá je aj zmena spôsobu vykonania popravy. Zatiaľ, čo táto mala podľa plánu prebehnúť ukameňovaním, na konci textu však čítame o jej realizácii formou ukrižovania. V súvislosti s rímskou zaangažovanosťou vo veci nie je ťažké pochopiť prečo. Čítame o tom, že dôvodom pre Ježišovu popravu bolo praktikovanie čarodejníctva a volanie k odpadlíctvu. Týmito dôvodmi by sme nemali byť prekvapení, jedná sa koniec koncov o svedectvo nepriateľov, ktorí majú paralely v novozákonnom texte. Aj v Novom Zákone totiž čítame o farizejskom presvedčení, že Ježiš vyháňal zlých duchov v mene kniežaťa démonov. Tu v Talmude teda vlastne vidíme priznanie Ježišovej schopnosti konať zázračné činy, ktoré sú tu však veľmi pochopiteľne pripisované čarodejníctvu.

Podobne je tomu aj s obvinením zo zvádzania k odpadnutiu od viery. V Lukášovom evanjeliu totiž vidíme, že Ježiš bol vedúcimi predstaviteľmi židovstva obviňovaný zo zvádzania národa. Aj tento krát Talmud potvrdzuje biblickú zvesť o Ježišovom výraznom učiteľskom pôsobení.

Profesor F. F. Bruce pri pohľade na túto a ďalšie talmudské pasáže zhrňuje:

Podľa starých rabínov, ktorých myslenie sú v týchto spisoch zachytené, bol pre nich Ježiš Nazaretský previnilcom, ktorý vykonával mágiu, opovrhoval slovami múdrych, zvádzal ľudí a rozprával, že neprišiel rušiť zákon, ale pridávať k nemu. Bol pre kacírstvo a zvádzanie ľudí povesený na kríž v predvečer židovskej Veľkej noci.[2]

Talmud teda nemá najmenšiu pochybnosť o Ježišovi ako historickej postave a jeho výpoveď o ňom potvrdzuje svedectvo Nového Zákona.

 


[1]Ancient Evidence for the Life of Jesus, Gary R. Habermas, Nelson Publishers, 1984.
[2]Věrohodnost Nového Zákona, F.F. Bruce, Návrat, 1992.

                 

(Zdroj prevzatý a do slovenčiny preložený so súhlasom autora stránky www.rozumnavira.cz)