Pomáhať veriacim premýšľať, pomáhať premýšľajúcim veriť

Evanjeliá ako autentické a vierohodné historické záznamy – argument na základe neplánovanej zhody

Podľa mojej skúsenosti zmýšľa značná časť ľudí o evanjeliách nejasne ako o dokumentoch, ktoré vznikli viac-menej divokým  kopírovaním nejakého pôvodného materiálu. Majú snáď predstavu, že na začiatku naozaj bol určitý divotvorca a mudrc Ježiš, o ktorého živote a skutkoch ktosi niečo trochu prikrášleného napísal. Správy sa však potom domnelo chytili ďalší, ktorí hoci Ježiša sami nepoznali, použili túto výpoveď k tomu, aby na jej kostre vystavali vlastné verzie udalostí. Mohli tak podľa nich vzniknúť evanjeliá v podobe, ako ich poznáme dnes. Naozaj mohli? Pozrime sa, ako túto predstavu vyvrátiť pohľadom na samotné štyri evanjelia.    

                    

Argument, ktorý budem demonštrovať na vybraných desiatich prípadoch nie je nový. Prišli s ním už v devätnástom storočí ľudia ako Edmunt Bennett či John James Blunt. V poslednej dobe ho oživil profesor filozofie z Western Michigan University Timothy McGrew, ktorý z neho urobil čosi ako vlajkovú loď svojho apologetického pôsobenia.

Dôkaz na základe neplánovanej zhody je kumulatívnym argumentom, ktorého cieľom je ukázať na to, že evanjelia do veľkej miery reflektujú nezávislú znalosť udalostí, ktorú ich autori mali. Nie je tu dôležité či sa stotožňujete s často prijímanou tézou o tom, že prvé evanjelium, ktoré uzrelo svetlo sveta bolo Markovo a že z neho ostatní synoptici (Matúš a Lukáš) pri tvorbe svojich správ čiastočne čerpali. Podstatné je, že tento argument preukazuje to, že každý z jednotlivých evanjelistov mal vlastnú, na druhých nezávislú znalosť historických udalostí Ježišovho života.
                  

Ako tento argument funguje? Možno bude najlepšie pozrieť sa najprv na konkrétne prípady.

1.) Lukáš 23:1-4

Tu povstalo celé zhromaždenie a odviedli ho k Pilátovi. Vzniesli proti nemu žalobu: „Podľa nášho zistenia rozvracia tento človek náš národ, bráni odvádzať dane cisárovi a prehlasuje sa za Mesiáša kráľa.“ Pilát mu položil otázku: ,,Ty si kráľ Židov?“ On mu odpovedal: ,,Sám to hovoríš.“ Pilát povedal veľkňazom a zástupom: ,“Ja na tomto človeku žiadnu vinu nenachádzam.“

Keď sa nad situáciou zamyslíte, možno vás napadne úplná nelogickosť Pilátovho správania. Máme tu chlapíka, (ktorého, mimochodom stávajúci cisár Tiberius veľmi nemusí), ktorého hlavnou úlohou je zabrániť tomu, aby sa tí chronicky odbojní Židia búrili. Po tom, čo mu Ježiš židovským idiómom tej doby jasne oznámi, že je kráľom Židov, sa inak prchký Pilát namiesto rozčúlenia a okamžitého odovzdania Ježiša trestu upokojí. Začne ostatných ubezpečovať o tom, že na ňom vinu nenachádza. Fascinujúce. Nelogické.

Teraz sa ale pozrime na paralelnú pasáž v Janovom evanjeliu.

Ján 18:33-38

Pilát opäť vošiel do svojho paláca, zavolal Ježiša a povedal mu: ,,Ty si kráľ židovský?“ Ježiš odpovedal: ,,Hovoríš to sám od seba, alebo ti to o mne iní povedali?“ Pilát odpovedal: ,,Som azda žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Čím si sa previnil?“ Ježiš povedal: ,,Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by bojovali, aby som nebol vydaný židom; moje kráľovstvo však nie je odtiaľto.“ Pilát mu povedal: ,,Tak predsa si kráľ?“ Ježiš odpovedal: ,,Ty sám hovoríš že som kráľ. Ja som sa preto narodil a preto som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počuje môj hlas.“ Pilát mu povedal: ,,Čo je pravda?“ Po týchto slovách vyšiel opäť k židom a povedal im: „Ja na ňom žiadnu vinu nenachádzam.“

Informácie, ktoré nám vo svojom evanjeliu podáva Ján, zaplňujú medzeru v rozprávaní evanjelistu Lukáša. Lukáš, ako sme videli, čitateľom nevysvetľuje, prečo by Pilát mal chcieť Ježiša oslobodiť. Veď mu predsa oznamuje, že je kráľ! K úplnému pochopeniu sa môžeme pozrieť práve sem k Jánovi, ktorý odkrýva viac z konverzácie. Dozvedáme sa tu, že dôvodom pre Pilátovu reakciu je Ježišovo vysvetlenie, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Pilátovi by teda v tomto svete problémy nerobil a nie je pre neho nebezpečný.
                   

2.) Matúš 26:67-68

Potom mu pľuli do tváre, bili ho po hlave, niektorí ho tĺkli do tváre a hovorili: ,,Hádaj, Mesiáš, kto ťa udrel!“

V texte vyššie nám Matúš opisuje, čo sa dialo bezprostredne potom, čo veľkňaz pri Ježišovom výsluchu došiel k presvedčeniu, že sa Ježiš rúha a je preto hoden smrti. Vec, ktorá by pri čítaní samotného Matúšovho evanjelia čitateľovi nedávala zmysel, sa skrýva vo výzve tých, ktorý Ježiša bili. Prečo má hádať, kto ho udrel? Nevidí ich snáď?

Odpoveď nám dá opis identickej situácie z pera iného evanjelistu, tentokrát Lukáša:

Lukáš 22:64

Muži, ktorí Ježiša strážili, posmievali sa mu a bili ho; zaviazali mu oči a pýtali sa ho: „Hádaj, prorok kto ťa udrel.“

Lukáš doplňuje Matúša uvedomením informácie o tom, že Ježiš je nútený znášať začiatok svojich trápení so zaviazanými očami.
                   

3.) Marek v 6:31 píše o tom, že v určitom momente Ježiš apoštolov ,,sťahuje“ z terénu trochu si odpočinúť, lebo ,,stále totiž prichádzalo a odchádzalo veľa ľudí a nemali ani čas sa najesť.“

Tak či tak však nevysvetľuje, čo tak mimoriadneho sa vlastne dialo. Dozvieme sa to, až od apoštola Jána, ktorý vo svojom popise identickej udalosti v Ján 6:4 krátko zmieni, že ,,blízko boli židovské sviatky veľkonočné.“
                   

4.) Matúš (8:14-16) popisuje, ako Ježiš jedného konkrétneho dňa v Kafarnaume vyliečil v Petrovom dome jeho svokru z migrény. Potom Matúš zmieni, že večer toho istého dňa k Ježišovi začali ľudia prinášať mnohých chorých, aby ich tiež uzdravil. Prečo s tým ale čakali až do večera? Nedáva to zmysel, kým sa na popis toho istého príbehu nepozriete do Marka 1:21.

Marek, ktorý bol podľa najstarších kresťanských tradícií známy ako Petrov spoločník, dodáva, že ten deň bola sobota a našu malú záhadu tak vysvetľuje. Židia jednoducho rešpektovali zákaz nosenia bremien (chorých na nosidlách). Svojich blízkych k Ježišovi znášali až po západe slnka, keď podľa židovského počítania Šabat končil.
                   

5.) Lukáš (9:36) popisuje veľmi neobyčajnú skúsenosť troch učeníkov, ktorí boli Ježišom vybraní k tomu, byť na istej hore svedkami jeho premenenia a následného rozhovoru s ľuďmi, ktorí sa na mieste objavili, hoci boli už veľa rokov po smrti (Mojžíš, Eliáš). Lukáš opisuje ako ,,Ježišova tvár nadobudla nového vzhľadu a jeho rúcho belostne žiarilo.“

Pre učeníkov to bola bezpochyby mimoriadna udalosť (čo je na Petrovom prejave v texte vidieť). Celý ten Lukášov popis končí konštatovaním, že učeníci o celej tej veci nikomu nič nepovedali. Prečo? Stretnete sa s Markom Antoniom a praotcom Čechom a nikomu o tom nepoviete? Samozrejme to nedáva zmysel kým si u Mareka (9:9) v jeho zápise nevšimneme, že Ježiš im tento krát nakázal ,,aby nikomu nerozprávali o tom, čo videli, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“
                   

6.) Ján v 6:5 rozpráva známy príbeh o nasýtení piatich tisíc. Popisuje, ako Ježiš sleduje zhromažďujúce sa davy ľudí, ktorí z k nemu v pustatine prichádzajú. Pýta sa potom Filipa, jedného z dvanástich učeníkov, kde sa dá na tomto odľahlom mieste nakúpiť chleba pre toľkých ľudí. Prečo práve Filipa? Keby si Ján príbeh vymyslel, nebolo by lepšie nechať túto otázku adresovať Judášovi, o ktorom Ján (a nie len on) hovorí ako o tom, kto sa staral o peniaze? Ján si ale nič nevymyslel. Ježiš sa pýta Filipa skrátka  preto, že sa to tak stalo.

Rozuzlenie nájdeme v zmienke, ktorú robí evanjelista Lukáš, ktorý dej tej rovnakej zázračnej udalosti umiestňuje do okolia Bethsaidy, pričom z pasáže v Ján 1:44 vieme, že Bethsaida bola Filipovým rodiskom. Otázka na Filipa bola teda na výsosť logická.
                   

7.) Po svojom vzkriesení sa pri stretnutí s učeníkmi Ježiš v Jánovom evanjeliu 21:15 pýta Petra, či ho miluje viac než ostatní. Ak čítame iba Jánovo evanjelium, nikdy nepochopíme zmysel tej otázky. Pre vysvetlenie sa musíme pustiť do čítania inej novozákonné knihy, tentoraz evanjelia podľa Matúša. Matúš v 26:31-33 popisuje, ako Ježiš učeníkom odkrýva blízku budúcnosť a oznamuje im, že po svojom zatknutí ho všetci opustia. Matúš potom venuje pozornosť Petrovej reakcii počas ktorej Ježiša presviedča o tom, že aj keby ho všetci opustili, tak on rozhodne nie! Popis situácie Ján do svojho evanjelia nezačlenil a preto je ním zaznamenaná otázka Ježiša o miere Petrovej lásky vo svetle jeho nedávnej zrady nezrozumiteľná.
                   

8.) V Matúšovi čítame, ako sa tetrarcha Herod prvýkrát dopočul o Ježišovi. Podľa Matúša sa obrátil na svojich sluhov a ponúkol im vlastné vysvetlenie toho, kým zrejme Ježiš je. Čítať len Matúša však nebude Herodovo počínanie dávať príliš zmysel. Prečo by sa mal práve človek ako Herodes Antipas vybavovať so svojimi sluhami o niečom podobnom? Vysvetlenie nájdeme pri starostlivom čítaní Lukášovho evanjelia (8:3) kde sa pri zmienke o ženách, ktoré sa o Ježiša a jeho učeníkov starali a chodili s nimi, dodáva informácia, ktorú Matúš nepovažoval za dôležitú, že totiž Herod vie o tom, na koho sa vo svojom okolí obrátiť, ak je reč o Ježišovi.
                   

9.) Marek nám v 14:57-58 a 15:29 popisuje, ako sa Ježišovi nepriatelia vďačne chytajú jeho údajných slov o zbúraní chrámu v troch dňoch. Pri čítaní Mareka sa napospol nepýtame, čoho sa táto téma týka, napriek tomu, že Marek o zbúraní chrámu Ježišovi nikdy predtým nehovorí a my tak nevieme o čo ide. Alebo vieme? Vieme, pretože o Ježišovom prehlásení ,,Zborte tento chrám, a za tri dni ho postavím,“ (hovoril o chráme svojho tela – vzkriesenie ) referuje Ján vo svojom podaní Ježišovho života v 2:19.
                   

10.) Matúš v 11:21 zaznamenáva Ježišovo zvolanie

,,Beda ti, Chorazin, beda ti, Betsaida! Keby sa v Týre a Sidone diali také mocné skutky ako u vás, dávno by boli v kajúcom rúchu a popole činili pokánie.“

O akých mocných skutkoch v meste Betsaida je tu vlastne reč? Hovorí o nejakých Matúš? Nie, nehovorí. K vysvetleniu musíme zájsť k Lukášovi, ktorý vo svojej knihe v deviatej kapitole práve do Betsaidy zasadzuje zázračne nasýtenie piatich tisícov
             

Toľko teda konkrétne príklady, ktorých možno uviesť ešte oveľa viac.

V štyroch samostatných evanjeliových výpovediach, (ktoré sme si z dôvodu začlenenia medzi dvoje dosky jednej knihy zvanej Nový Zákon trochu odvykli vnímať ako úplne separátne historické dokumenty ) nadchádzame prípady, kedy je rovnaká situácia popísaná v dvoch z tých evanjelií nepatrne odlišne. To, samozrejme nie je prekvapenie. Dvaja ľudia budú vždy v rovnakom zážitku hovoriť každý s vlastným subjektívnym dôrazom a uhlom pohľadu.

Čo je pre nás v tejto chvíli dôležitejšie je skutočnosť, že sa často pri týchto súbežných podaniach stretneme so situáciou, kedy sa v jednom evanjeliu vyskytne detail, ktorý v kontexte daného evanjelia nedáva zmysel. Vec, ktorá tam nie úplne pasuje, na nič nenadväzuje  a podobne. Ten zmysel sannám však vynorí po tom, čo sa na identický príbeh pozrieme cez podanie ďalšieho evanjelistu. Určité iné evanjelium dodá chýbajúce vysvetlenie a záhada prvého evanjelia sa tak vysvetľuje druhým. Raz či dvakrát to určite môže byť náhoda. Pri väčšom výskyte takýchto situácií sa ale prudko zvyšuje pravdepodobnosť nezávislosti konkrétnych zdrojov, ktorým sa tak dostáva mnohonásobné potvrdenie.
       

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že tu máme do činenie s materiálom, ktorý nebol kopírovaný z nejakého primárneho predchádzajúceho zdroja. Z kopírky vám nevylezie dokument, ktorý má oproti originálu riadky navyše. Podobne sa tým tiež vylučuje predstava, že sa v evanjeliách stretávame s nejakou fikciou alebo fabuláciou. Osoba, ktorá si vymýšľa príbeh, ktorý potom vydáva za pravdivý, nenecháva zo snahy nezobudiť podozrenie otvorené konce. Nekladie otázky ktoré klásť nemusí. Jednotlivé evanjeliové podanie do seba nádherne zapadajú ako kúsky puzzle. Ako je to však možné, keď sme dieliky vysypali zo štyroch rôznych krabíc? Jedine tak, že autor každé z týchto skladačiek komponenty vytváral s víziou tvorby toho istého obrázku, ktorú chceli vytvoriť aj zvyšní traja. Každý z nich mal priamu alebo blízku sprostredkovanú  skúsenosť s Ježišovým životom a skutkami. Evanjelisti tak preukázateľne každý sám za seba nezávisle odkazujú na spoločné objektívne historické skúsenosti.

                 

(Zdroj prevzatý a do slovenčiny preložený so súhlasom autora stránky www.rozumnavira.cz)