Pomáhať veriacim premýšľať, pomáhať premýšľajúcim veriť

Kozmologický argument pre existenciu Boha

Jedným z najsilnejších argumentov, ktoré máme ako teisti k obhajobe racionality záveru o Božej existencií k dispozícií, je tak zvaný kozmologický argument Kalam. Tento dôkaz Božej existencie bol v stredoveku formulovaný islamskými aj kresťanskými učencami- samotné arabské slovo môže byť preložené, ako ,,doktrína” či ,, kázanie”. Argument mal dlhé storočia oporu vo filozofií a matematike. V dvadsiatom storočí sa na jeho podporu silne priklonila aj moderná kozmológia.
            

Vo forme jednoduchého sylogizmu môžeme tento argument formulovať následovne:

1. Všetko,  čo má počiatok, má aj príčinu
2. Vesmír mal počiatok
3. Preto má vesmír príčinu

Argument je v logickej štruktúre platný. Pozrime sa teraz či sú premisy pravdivé a konklúzia v bode tri je oprávnená. Jedná sa nakoniec o argument deduktívny. A záver je tak v prípade pravdivosti našich dvoch tvrdení v bodoch jeden a dva nespochybniteľný.


Tvrdenie 1. – Všetko, čo má počiatok, má aj príčinu

To, že každá udalosť, ktorá má počiatok v čase,  má aj svoju príčinu,  sa nazýva zákonom kauzality a je zrejme tým najzákladnejším princípom vedy. Bez platnosti tohto princípu je totiž praktizovanie vedy absolútne nemožné – už zakladateľ modernej vedy Francis Bacon hovorí o tom, že veda nie je nič iné ako hľadanie príčin. (1) Ak neberieme do úvahy nutnosť hľadania príčinnosti vo vedeckom skúmaní, dôjdeme rýchlo aj v našom všednom živote k záveru, že nič sa nikdy nedeje bez adekvátnej príčiny.

Čo hovorí naša intuícia a každodenná skúsenosť? Dúfame snáď trebárs niekedy, že sa nám pod vankúšom z ničoho nič objaví zlatá tehla? Nebudete veľmi razantne požadovať vysvetlenie po tom, čo vám úradník na kontrole v banke povie, že na vašom účte, na ktorom ste si včera uložil milión, dnes nič nie je? Určite áno! Všetci,  celkom automaticky,  pracujeme s tézou, že nič sa nedeje samo od seba, ale má svoju príčinu, pričom toto očakávanie príčinnosti je zrejmé a človeku vlastné už od narodenia a neskôr skúsenosťou neustále potvrdzované. (2) Ak vám bude niekedy niekto skutočne tvrdiť, že je možné dostať niečo z ničoho, spýtajte sa ho trebárs niečo takéto: ,,Čo ZAPRÍČINILO toto tvoje presvedčenie?” Skúste poprieť zákon kauzality a ste hneď mimo sféru racionálna.

Dokonca aj knieža skeptikov filozof David Hume píše v jednom zo svojich listov, ,, Nikdy som netvrdil nič tak absúrdneho, ako to, že niečo môže vzniknúť bez príčiny.”(3) Taktiež vplyvný moderný ateistický filozof J.L. Mackie, ktorý sa kalam pokúšal napadnúť, v slabšej chvíľke priznáva; ,,Osobne je mi zaťažko prijať predstavu seba stvoreného z ničoho…”(4)  

        

Námietka 1.-” Na subatomárnej úrovni zákon kauzality neplatí – podľa Heisenbergovho princípu neurčitosti dochádza k vzniku udalosti bez akejkoľvek príčiny.

Odpoveď – dochádza tu k nedorozumeniu. Všetko, čo Heisenbergov princíp popisuje je skutočnosť, že sme na kvantovej úrovni neschopní v rovnaký okamžik predpovedať polohu a hybnosť častíc atómu, ktorého akt merania rýchlosti takej častice (nap. elektrónu) nepredvídateľne ovplyvní jeho polohu a naopak (ak oslepíme bleskom fotoaparátu človeka, nespadne kvôli tomu zo stoličky, ak však osvetlíme napríklad lúčom svetla elektrón, vychýli ho vyslaný foton z dráhy). Naša neschopnosť odhadnúť rýchlosť alebo polohu elektrónu, však nutne nemá nič spoločného s predstavou, že tieto sú ničím nezapríčinené. Nepredvídateľnosť správania subatomárnych častíc je zapríčinená našimi snahami o meranie. Astronóm Hugh Ross o príčinnosti a neurčitosti píše toto; ,, Heisenbergov princíp neurčitosti nevyvracia princíp príčinnosti, znamená len, že príčinnosť je skrytá pred ľudským skúmaním”(5)

Aj keby sme však mali na tieto podivnosti kvantovej fyziky nazrieť tak-zvane realisticky (tj. neinterpretovať neurčitosť na rovine nášho poznania, ale na rovine samotných kvantových udalostí),  stále ešte nemôžeme hovoriť o nejakej istote v tom, že k týmto udalostiam dochádza bez príčiny. Toto nevieme, a v túto chvíľu,  ani vedieť nemôžeme. Nakoniec  je nutné pripomenúť aj skutočnosť, že nech už je realita na mikro úrovni akákoľvek, nie je možné jej povahu (o ktorej vieme veľmi málo, pričom teraz existuje osem navzájom často protichodných interpretácií kvantovej fyziky) ľahkomyseľne a unáhlene vztiahnuť na makro úroveň. Všetci vieme, že tu bez výnimky každá udalosť príčinu má – orech ani lietadlo nespadnú bez dôvodu. Ak niekto chce tvrdiť, že tak výrazná udalosť ako je vznik vesmíru príčinu nepotrebovala, tak je to on, kto nesie obrovské dôkazné bremeno.

V populárnej tlači je z času na čas možné zaregistrovať ešte jednu myšlienku. Ku vzniku niečoho z ničoho vraj môže dôjsť vo vákuu. Človek si rýchlo predstaví vákuu,  v ktorom nič nie je… nič. Toto však viac menej nie je ten typ vákua, o ktorom proponenti tejto predstavy hovoria. Kvantové vákuum totiž obsahuje fyzikálnu štruktúru, energiu. Je to priestor plný silovej aktivity, ktorý môžeme popísať fyzikálnymi zákonmi. Nemôže tu teda byť reč o vzniku niečoho z ničoho – pokiaľ by sme chceli vznik vesmíru stavať na časticiach a antičasticiach (hmota a antihmota), musíme najprv vysvetliť, ako samotné kvantové vákuum vzniklo. (6) Potom sme ale opäť na začiatku – nevysvetlili sme, ako je možné dostať niečo z ničoho

        

Námietka2.- „Ak má všetko svoju príčinu, aká je potom teda príčina Boha? Kto stvoril Boha?

Odpoveď- Najprv je dobré zmieniť, že táto otázka len potvrdzuje, ako hlboko je zakorenené naše presvedčenie o univerzálnej platnosti zákona kauzality. Nikto tu ale predsa netvrdil, že všetko musí mať svoju príčinu- hovoril som len o tom, že príčinu musí mať všetko,  čo má začiatok, čokoľvek začne existovať v čase. Bytosť, ktorá by existovala mimo času, bytosť bez počiatku, by do tejto kategórie zjavne nespadala. Jeden zo štyroch najvýraznejších, takzvaných „nových ateistov“  dnes (Harris, Dennett, Hitchens, Dawkins) filozof Daniel Dennett sám priznáva, že bytosť „mimo času…nie je ničím majúcim počiatok, ktorý by sme mali vysvetľovať.  Čo však vysvetliť musíme, je vznik tohto konkrétneho vesmíru“. (7)

V logike sa typ tejto našej otázky (kto stvoril Boha?) nazýva „omylom kategórie“. Do tejto množiny by spadli vety typu, „koľko váži myšlienka socializmu?“ Alebo „ako vtipné je dnes spaľovanie svojho auta?“, teda prehlásenie, ktoré objektom pripisujú vlastnosti, ktoré mať nemôžu. Všimnete si totiž, že sa niekto, kto kladie túto otázku,  druhou námietkou nepýta nič iné, než „príčinu nezapríčinenej bytosti“. Toto je očividný logický nezmysel.  Na vec sa môžeme pozrieť aj inak a ukázať, že dotaz po príčine Boha, je k diskusii o existencii Boha úplne irelevantný.

Predstavte si astronautov, ktorí pri prvej ľudskej prechádzke po povrchu Marsu objavia veľmi sofistikované zariadenie, ktoré je bez akýchkoľvek pochýb dielom nejakej veľmi pokročilej inteligencie. Astronauti nemajú vôbec žiadne tušenie, kto by mohol byť pôvodcom tohto mechanizmu. Nevedia, odkiaľ sa vlastne jeho stavitelia vzali. Čo ale myslíte? Bolo by v tú chvíľu rozumné odmietnuť záver o inteligentnej príčine toho mechanizmu s poukázaním na to, že „ predsa nevieme kto ho stvoril?” Myslím, že určite nie. Otázka príčiny zmieneného zariadenia (alebo Boha) či prípadná neschopnosť na túto otázku odpovedať, nemá žiadny vplyv na formovanie racionálneho záveru o Marťanoch (či v našom prípade Bohu).

        

Námietka3.- „Vymýšľate si dôvody, prečo by Boh nemal podliehať zákonu kauzality, tj. nemať počiatok a teda ani príčinu. Prečo by rovnako  nemohol byť večný vesmír? Bez počiatku a bez príčiny?

Odpoveď- K tomu, aby sme tu dnes mohli byť a vec diskutovať, musí byť buď fyzický vesmír, či nejaká nefyzická entita (myseľ, Boh) večný. To preto, že z ničoho niečo nepovstane a v túto chvíľu tu niečo evidentne je. To, že vesmír (hmota, energia, a priestor) nie sú večné, ale majú svoj počiatok s časom, je teraz preukázaným faktom. Keďže niečo byť večne musí a vesmír (ako uvidíme nižšie) to evidentne nie je, nezostáva nám veľa iných možností.

Tejto veci sa budem venovať v nasledujúcom texte.


Tvrdenie 2. – Vesmír mal počiatok 

Ešte pred sto rokmi, bola tradičná kresťanská predstava samotného vzniku vesmíru (ku ktorému malo naviac dôjsť z ničoho) vďačnou príležitosťou pre žarty zo strany ateistov. Rovnako ako hinduisti, budhisti či prevažná časť starých Grékov, verila od dôb Kanta aj väčšina európskej sekulárnej spoločnosti tomu, že vesmír je večný a ako taký samozrejme nepotreboval žiadnu príčinu.Dnes je ale situácia celkom opačná. Dôvodom sú, ako uvidíme, kozmologické objavy učinené v dvadsiatom storočí, rovnako ako závery filozofického skúmania.



Zaujímavosť: Situácia na poli fyziky je teraz často vo vzťahu k predstave o Stvoriteľovi taká, že, ako s ľahkým nadhľadom píše genetik Robert Griffiths, „ak potrebujem nejakého ateistu na debatu, zájdem si na katedru filozofie. Katedra fyziky by mi  tu veľmi nepomohla.“ (8) Astronóm Jiří Grygar tento pohľad potvrdzuje, keď hovorí, že „ateista je medzi fyzikou dvadsiateho storočia bielou vranou.“

Pre doplnenie je dobré povedať, že ani na priemernej anglosaské katedry filozofie nie je situácia oveľa „lepšia“. Vplyvný ateistický filozof Quentin Smith neradostne priznáva, že sa „takmer cez noc stalo akademicky rešpektovaným argumentovať v prospech teizmu“ a vo svojom článku o desekularizácii modernej filozofie v časopise Philo pridáva svoj odhad, že „až tretina profesorov filozofie sú teraz teisti- v prevažnej väčšine kresťania“.(9)




Vesmír mal počiatok- fyzika

V túto chvíľu je už veľmi málo vedcov, ktorí by pochybovali o tom, že vesmír mal počiatok a bude mať koniec. Pozrime sa teraz na dôvody pre toto presvedčenie.

Druhý zákon termodynamiky
Druhý zákon termodynamiky (DZT) je jeden z tých prírodných zákonov, o ktorých všeobecnej platnosti zrejme nikto nepochybuje. Jeden z najvýznamnejších fyzikov dvadsiateho storočia Arthur Eddingtonv o jeho postavení píše toto: “Zákon, ktorý popisuje nárast entropie- DZT- zastáva mimoriadne zásadné postavenie medzi prírodnými zákonmi….Ak sa ukáže, že ide vami navrhovaná teória proti DZT, tak vám nedávam žiadnu nádej. Vašu teóriu totiž nečaká nič iného než kolaps v najhlbšom ponížení.“(10)

Termodynamika je exaktná veda, ktorá sa zaoberá hmotou a energiou. DZT nám mimo iného hovorí, že množstvo  použiteľnej energie (energia využiteľná ku konaniu práce) vo vesmíre neustále klesá a je rovnomerne rozmiestňovaná . Keďže zároveň vieme, že celkové množstvo energie je vo vesmíre konštantné (prvý zákon termodynamiky), je jasné, že vesmír musel mať počiatok. Pre názornosť pomôže príklad.  Notebook, ktorý máte so sebou v kaviarni, svoju energiu čerpá z nabitej batérie. Každučkú sekundu práce na vašom prístroji dochádza k spotrebe elektrickej energie. Keďže ale po dobu vášho pobytu v kaviarni váš prenosný počítač disponuje len konečným množstvom energie (prvý zákon termodynamiky) a preto, že táto použiteľná energia je neustále spotrebovávaná (DZT), je jasné, že počítač nemohol byť v prevádzke nekonečne dlhú dobu v minulosti. Keby tomu tak bolo, energia, ktorá mu umožňuje prevádzku, by bola dávno vyčerpaná. Podobne je to s vesmírom (ako každá analógia, aj táto nie je dokonalá. V prípade vesmíru nemôžeme, tak ako u notebooku, dodať energiu odniekiaľ z vonku- vesmír je tzv. uzavretý systém,  do ktorého žiadna dodatočná energia nevchádza a žiadna z nej neodchádza).

Ťažiskovým pojmom v diskusiách o DTZ je takzvaná – DZT, ktorá sa tiež niekedy nazýva zákonom entropie. Hovorili sme už o tom, čo sa v čase deje s energiou, ktorá má potenciál vykonať prácu, pričom som zmienil, že množstvo tejto energie neustále klesá. Práve mierou úbytku tejto užitočnej energie sa označuje entropia, ktorá je o to väčšia, o čo je úžitkovej energie menej. Teraz už je určite zrejmé prečo A. Eddington v citáte vyššie hovorí o náraste entropie. To, čo tým Eddington myslel a DZT popisuje, však nie je iba skutočnosť, že sa zmenšuje množstvo energie, ktorá môže vykonať prácu, ale tiež to, že vesmír smeruje do stavu maximálnej neusporiadanosti.

Ak máte v ruke nafúknutý balón plný molekúl horúceho vzduchu, ktoré si pre názornosť pomyselne zafarbíme na modro, potom máme v balóne oproti prostrediu pokoja,  v ktorom sa nachádzate, zároveň prostredie vysokej usporiadanosti, citeľného potenciálu vykonať prácu a teda aj nízkej entropie. Rýchlo sa pohybujúce ,,modré” molekuly horúceho vzduchu sú v balóniku. Čo sa však stane ak balón praskne? Dôjde k postupnému rovnomernému rozmiestneniu našich horúcich  modrých molekúl po celej izbe a byte. Z vysokej miery usporiadanosti veľkého množstva horúcich modrých molekúl na jednom mieste, sa postupne vplyvom premiešania s ostatnými ,,obyčajnými ” molekulami v byte stane systém, v ktorom bude jednotná teplota s nulovou schopnosťou konať prácu. Entropia teda výrazne narastie. Ako sa to všetko vzťahuje k našej téme, či má vesmír počiatok?  Jednoducho. Nie sú snáď v našom vesmíre, v ktorých je stále vysoká miera usporiadanosti so schopnosťou konať prácu? Určite sú. Naše slnko je príkladom. Vesmír potom ale nemôže byť večný.

Známy austrálsky teoretický fyzik Paul Davies to výstižne formuluje takto; ,, Ak má vesmír konečnú zásobu energie a nezvratne mieri k neusporiadanosti- a nakoniec k termodynamickej rovnováhe- okamžite sa dajú formulovať dva veľmi závažné závery. Prvým je, že vesmír na konci zomrie, tak povediac utopený vo vlastnej entropii. Toto je medzi fyzikmi známe ako ,,teplotná smrť vesmíru. Druhým záverom je skutočnosť, že vesmír nemohol existovať vždy, pretože by inak dosiahol konečného stavu rovnováhy už nekonečne skôr v minulosti. Vesmír teda vždy neexistoval.

Z DZT teda vyplýva počiatok vesmíru, do ktorého bola pri jeho vzniku vložená energia a usporiadanosť.

Všeobecná teória relativity
Keď začiatkom dvadsiateho storočia Albert Einsten sformuloval svoju všeobecnú teóriu relativity, bol neskôr rozladený z jednej jej konkrétnej implikácie. Oproti tomu, čomu do tej doby Einstein veril, mu totiž z rovníc vychádzalo, že čas, priestor a hmota nie sú večné, ale mali absolútny počiatok. V snahe vyhnúť sa tomuto dôsledku svojej teórie a zachovať im preferovaný statický model večne existujúceho vesmíru, zaviedol Einstein novú silu – kosmologickú konštantu, ktorá mala prevážiť gravitačný účinok hmoty.

A. Eddington pravdivosť teórie relativity experimentálne potvrdil v roku 1919, pričom jej filozofické dôsledky komentoval úprimnými slovami, ,,filozoficky je mi predstava počiatku súčasného usporiadania  vecí odporná… rád by som našiel nejakú kľučku von…” Ruský matematik A. Friedmann,  tri roky potom,  označil kosmologickú konštantu za počítaciu  chybu, čo Einstein uznal,  a po rokoch komentoval ako ,,najväčší omyl môjho života.” Astronóm Wilem de Sitter zo všeobecnej teórie relativity odvodil nutnosť rozpínania vesmíru, pričom toto bolo tiež v roku 1929 prvýkrát pozorované Edwinom Hubblem.

Teória relativity sa postupom času stala jedným z najpevnejších pilierov nášho poznania a jej dôležitou časťou evidenčnej podpory našej premisy, že vesmír mal počiatok.

Rozpínanie vesmíru
Ako už bolo zmienené, v roku 1929 vypozoroval Edwin Hubble, že svetlo emitované vzdialenými galaxiami je pri spektárnej analýze posunuté smerom k dlhovlnnému koncu spektra, inak povedané ,,červená”. Táto skutočnosť indikuje, že sa svetelný zdroj od pozorovateľa vzďaľuje. Neskôr tiež objavil, že tento červený posun spektrálnych čiar je tým väčší, čím väčšia je vzdialenosť pozorovaného objektu od Zeme a že aj galaxie sa vzájomne od seba vzďaľujú rýchlosťou tým väčšou, čím sú od seba vzdialenejšie (Hubblov zákon). To, čo Hubble objavil, fantastickým spôsobom potvrdilo expanziu vesmíru, ktorá je jednou z implikácií Einsteinovej všeobecnej teórie relativity. Pri rozpínaní vesmíru (nerozpína sa do priestoru, rozpína sa samotný priestor rovnako,  ako v prípade nafukovacieho balónika pomaľovaného bodkami ktoré predstavujú galaxie a pod.) sa neustále znižuje hustota vesmíru. Toto zistenie má  však pre našu argumentáciu zásadnú dôležitosť. Keď totiž tento priebeh rozpínania pomyselne zastavíme a začneme v mysli prehrávať späť ako film vo videu, uvidíme, ako sa vesmír naopak zmršťuje a narastá jeho hustota. Nakoniec sa dostaneme do bodu nekonečnej hustoty. Tento bod si nemôžeme predstavovať ako pingpongovú loptičku a dokonca ani ako zrnko maku. Východiskový bod nie je nič iného než… úplné NIČ. Tento stav, v ktorom neexistuje žiadny čas, priestor, hmota či energia sa nazýva singularita. Fyzici John Barrow a Frank Tipler vysvetľujú; ,,V tejto singularite sa zrodil priestor a čas, doslova nič pred ňou neexistovalo a ak z nej teda vesmír vznikol, máme tu skutočne stvorenie ex nihilo (z ničoho). ” Podobne hovorí aj tím autorov v článku Scientific American: ,,Vesmír vznikol zo stavu nekonečnej hustoty… Pri tejto udalosti povstal priestor a čas, rovnako ako všetka hmota vesmíru…” Pre človeka ktorého jediným zdrojom poznania by bola výhradne  vedecká metóda, je situácia,  v ktorej sme sa ocitli,  veľmi nepríjemná. Máme tu udalosť ( singularitu), ktorú nemôžeme akokoľvek odkryť a zároveň udalosť, ktorej povaha je nutne metafyzická (mimo dosah fyziky alebo nad ňu). Vesmír už teraz nemôžeme vysvetľovať v reálnych fyzikálnych zákonoch, pretože ani tie nemohli v absencii všetkého ,,nábytku, ktorý tvorí vesmír” existovať (nemali by čo popisovať).

Skvele túto trocha neistú prekérnu situáciu popisuje zakladateľ NASA Goddard Institute for Space Studies Robert Jastrow keď píše; ,,Pre vedca, ktorý žil celý život vo viere v silu rozumu, celý príbeh končí ako zlý sen. Zdolával hory nevedomosti a teraz sa chystá pokoriť ten najvyšší vrchol. Ako sa tak ale driape cez posledný výčlenok skaly, zdraví ho skupina teológov, ktorí tam na vrchu sedeli po stáročia.”

Aj rozpínanie vesmíru teda jednoznačne potvrdzuje druhú premisu nášho hlavného argumentu – vesmír mal počiatok.

           

Reliktné žiarenie a jeho fluktuácia
V roku 1948 Ralph Alpher a Robert Herman predpovedali , že keď je kozmologická teória “Big Bangu” pravdivá, malo by existovať elektromagnetické žiarenie z obdobia krátko po veľkom tresku. Na potvrdenie tejto hypotézy sa však muselo čakať až do roku 1965, kedy rádioastronómovia Arno Penzias a Robert Wilson, viacmenej náhodou,  objavili, že žiarenie pri teplote -270 °C skutočne existuje, pričom prichádza rovnomerne zo všetkých smerov. Teória veľkého tresku tak bola znova veľmi silno potvrdená. Robert Jastrow o tom píše,: “…žiarenie, ktoré objavili Penzias a Wilson má presne tú vlnovú dĺžku, akú by sme očakávali od svetla a tepla vytvorenom pri obrovskej explózii… v súčasnosti teória veľkého tresku nemá žiadneho konkurenta.” ( 16 )

V súvislosti s reliktným žiarením bola urobená ešte jedna predpoveď. Keď je pravda, že vesmír vznikol spôsobom, aký opisuje teória veľkého tresku, mali by sme byť aj cez homogenitu teploty reliktného žiarenia schopní rozoznať určité teplotné fluktuácie, ktoré by v dávnej minulosti umožnili hmote zhluknúť sa do zárodkov galaxií. Za účelom realizácie potrebných meraní bola v roku 1989 vypustená americká umelá družica COBE.

Astronóm Jiří Grygar o výsledku jej misie píše: “Družica COBE presne splnila očakávania teoretikov, keď sa pri analýze mnohých stoviek miliónov meraní po celej oblohe ukázalo, že naozaj dochádza k mikrokelvinovým fluktuáciám reliktného žiarenia. Fluktuácie preukazujú, že už v zlomkoch prvej sekundy po veľkom tresku boli do vesmíru “zabudované” drobné nehomogenity, ktoré potom zásluhou rozpínania vesmíru vyrástli do rozmerov zárodkov zhlukov galaxií – odtiaľ pochádza aj dnešné rozloženie hmoty vo vesmíre.” ( 17 )

Výsledky meraní, ktoré opäť preukázali platnosť Big Bang kozmológie (teda aj našej druhej premisy o tom, že vesmír mal počiatok) boli prijaté s obrovským nadšením ( cambridgský astronóm Stephen Hawking vec opísal ako, “najdôležitejší objav tohto storočia a možno všetkých čias”)( 18 ). Výsledky, okrem ďalšieho presvedčivého dokladu teórie,  Big Bang ukázali neobyčajne jemné vyladenie explózie aj rozpínania vesmíru tak, že sa vytvorilo len také množstvo hmoty, ktoré bolo potrebné na sformovanie galaxií, zároveň však ale len toľkých, aby sa vesmír s “veľkým puknutím” (Big Crunch) nezrútil gravitáciou späť do seba.



Zaujímavosť : Skutočnosť, že vesmír mal počiatok, (z tohto vyplývajúce metafyzické závery si ešte ukážeme), je v tejto chvíli veľmi málo spochybňovaný záver vedy. Nižšie prikladám vybrané relevantné vyjadrenie špičkových fyzikov, ktorí sa, pokiaľ viem, ku kresťanstvu nehlásia.

Vedecké dôkazy sa prikláňajú na stranu začiatku, čo teší tých, ktorí veria v nadprirodzené stvorenia. (19) Steven Weinberg (fyzik)
Počiatok vesmíru pred nás kladie neprekonateľné ťažkosti, pokiaľ sa však na vec nezačneme pozerať ako na nadprirodzenú udalosť. (20) Arthur Eddington (fyzik)
To, že existuje to, čo by sme nazvali nadprirodzené sily, je už teraz,  myslím,  vedecky dokázaná skutočnosť (hovorí o implikáciách počiatku vesmíru s časom) (21). Robert Jastrow (fyzik)
Najjednoduchší spôsob, ako zladiť pozorovanie s najmenším počtom parametrov je ten, v rámci ktorého bol vesmír stvorený v okamihu z ničoho, pričom pokračuje vo svojom rozpínaní.Tie najlepšie dáta ktoré máme k dispozícii (týkajúce sa teória veľkého tresku) sú presne to, čo by som očakával , ak by som nemal nič, než päť kníh Mojžišových, Žalmy a Bibliu ako celok. ( 22 ) Arno Penzias (fyzik, Nobelova cena)
Nepochybne existuje paralela medzi udalosťou veľkého tresku a kresťanskou predstavou stvorenia sveta z ničoho. (23) Robert Wilson (fyzik Nobelova cena)
Prečo vesmír začal zrovna takto, to je ťažké vysvetliť inak, ako Bohom, ktorý chcel vytvoriť práve také bytosti,  ako nás. (24) Stephen Hawking (fyzik)




Vesmír mal počiatok – filozofia, matematika
(nemožnosť aktuálneho nekonečna, t.j. večného vesmíru)

Čo je aktuálne nekonečno, prečo píšem, že nemôže existovať a ako sa to vzťahuje k našej téme či mal vesmír počiatok? Pre pochopenie bude potrebné rozlíšiť medzi aktuálnym a potenciálnym nekonečnom. Najskôr ale uvediem argument, ktorý na základe odmietnutia možnosti existencie aktuálneho nekonečna svedčí v prospech predstavy, že vesmír musel mať počiatok.

Tento argument znie:

1. aktuálne nekonečné množstvo vecí nemôže existovať
2. rad (ktorý nemá začiatok) udalostí v čase v sebe zahŕňa aktuálne nekonečné množstvo vecí
3. preto rad (ktorý nemá začiatok) udalostí v čase nemôže existovať

          

Potenciálne nekonečno
V tejto časti obhajujem názor, že potenciálne nekonečno, na rozdiel od nekonečna aktuálneho, existuje. Potenciálne nekonečno je v podstate konečná séria (alebo rad) členov, ktorá môže vždy zvýšiť počet týchto členov postupným pridávaním. Tento  rad má potenciál stať sa nekonečnou, vždy však k nej môže nejaký člen byť pridaný a tak nekonečna nikdy nedosiahne. Akokoľvek sa to zdá nezmyselné zmieňovať (pozri odsek Aktuálne nekonečno), nikdy sa tu nestane to, že by počet členov určitej podmnožiny našej potenciálnej nekonečnej rady, mal rovnaký počet členov,  ako rad samotný.

Aktuálne nekonečno
Pokiaľ niekto verí tomu, že vesmír nemal počiatok, hovorí tým inými slovami to, že v histórii vesmíru ubehlo nekonečne veľa udalostí. Keby sme na tieto udalosti nahliadali ako na celok v jedinom náhľade, dostaneme množinu, ktorá má nekonečné množstvo členov. Takáto predstava sa nazýva aktuálnym nekonečnom. Daná množina je aktuálne nekonečná v tom prípade, kedy môže byť plne spárovaný člen k členovi s určitou svojou podmnožinou. Inými slovami, je napríklad aktuálne nekonečná vo chvíli, kedy môžeme ku každému jej členovi (napr. všetky prirodzené čísla .. 1,2,3,4 atď.) priradiť rovnaké množstvo členov zo svojej podmnožiny ( napr. všetky párne čísla .. 2,4 , 6,8 atď.).

Nepripadá vám to zvláštne ? Prirodzených čísel (naša prvá nekonečná množina) by predsa intuitívne malo byť dvakrát viac, než párnych čísel, ktoré sú súčasťou prvej množiny. Podľa takzvanej teórie nekonečných množín,  s ktorou prišiel matematik George Cantor (devätnáste storočie) a zlegitimizoval tak koncept aktuálneho nekonečna, tomu však tak nie je. Aktuálne nekonečno vraj existuje, akokoľvek sa nám to nemusí zdať. Je to ale naozaj tak? Pozrime sa na vec v príklade, ktorý použil učený mních Bonaventúra v trinástom storočí. Každý rok obehne slnko okolo zeme raz a mesiac dvanásťkrát (áno , bolo to pred Koperníkom, na sile Bonaventúrovho argumentu to však nič nemení). Či už sa pomyselne presunieme dvadsať alebo tisíc rokov do minulosti, vždy bude počet mesačných obehnutí zeme dvanásťkrát väčší ako počet obehnutí zeme slnkom. Až potiaľto všetko v poriadku. Teraz si ale predstavme vesmír bez počiatku, inými slovami, aktuálne nekonečnú sériu udalostí. Pokiaľ dochádzalo k spomenutému obiehaniu “nekonečne dlho” dôjdeme k obrovskému paradoxu . Teraz je počet obehnutí oboch telies okolo zeme identický! Zdá sa to absurdné? Iste – nechali sme do nášho uvažovania vstúpiť kategóriu  aktuálneho nekonečna.

Ako je možné, že je niečo na prvý pohľad tak nezmyselné, podporené etablovanou matematickou teóriou? Čiastočnú odpoveď môže dať Michael Guillen, keď hovorí, “Myšlienky v matematike sa veľmi často rodia v hravých, predstavivosťou obdarených mysliach, ktorých prvým záujmom je byť logický a nie realistický. “( 25 ) Po páde paradigmy Eukleidovskej geometrie už nie je možné prejsť od matematiky priamo k realite, bez ďalšej evidencie. Filozof Hans Reichenbach to opisuje nasledovne; “Matematik spoznal, že môže dokázať iba sústavu matematických záverov, sústavu vzťahov “ak – potom,”  vedúcich od axiómov k jej poučkám. Už sa necítil oprávnený vyhlasovať axiómy za pravdivé. “( 26 )

V dnešnej dobe existujú minimálne tri vzájomne si odporujúce pohľady na to, ako chápať matematiku, pričom len v rámci jedného z nich je prítomnosť matematickej koncepcie aktuálneho nekonečna dôvodom pre predpoklad, že skutočne existuje aj v skutočnosti. Jedná sa o tzv. realistickú alebo platónsku školu, ktorá hlása názor, že matematické entity skutočne existujú, t.j. matematika má priame ontologické (vzťahujúce sa k bytiu) implikácie. Ďalšie dva prístupy sú intuivistický (popiera existenciu aktuálneho nekonečna, matematické objekty existujú iba vtedy, keď môžu byť skonštruované v mysli) a formalistický (matematika je vnútorne konzistentný formálny jazyk, abstraktné entity, rovnako ako čísla sami o sebe neexistujú ). ( 27 )

Zakladateľ formalizmu, veľký nemecký matematik David Hilbert,  proti reálnej existencii aktuálneho nekonečna silno bojoval. Známy je jeho myšlienkový experiment, ktorý sa nazýva “Hilbertov hotel.” V tomto imaginárnom hotely, ktorý pozostáva z nekonečného množstva izieb dochádza pri aplikácii predstavy aktuálneho nekonečna k celému radu paradoxov. Aj keď sú napríklad všetky izby obsadené, je po príchode nocľahu chtivého turistu možné presunutím hosťa z prvej izby do izby druhého, druhého do tretieho a pod., dosiahnuť možnosti ubytovať novo prichádzajúceho hosťa do teraz upratanej prvej izby a to aj napriek tomu, že pred príchodom nášho turistu, bol celý nekonečný hotel plne obsadený! David Hilbert o týchto absurditách píše: “Nekonečno nikde reálne nenájdeme. Neexistuje v prírode a nezabezpečuje ani legitímny základ pre racionálne myslenie … Úloha, ktorá aktuálnemu nekonečnu zostáva, je len úlohou myšlienky .” ( 28 )

Vidíme teda teraz, že aktuálne nekonečno, s ktorým by sme v prípade našej chuti obhajovať tézu o nekonečnom vesmíre museli počítať, nemôže v reálnom svete existovať. Vesmír teda nemôže byť večný.

              

Nemožnosť sformovania aktuálneho nekonečna postupným pridávaním členov
Vyššie sme si ukázali, ako je predstava konceptu aktuálneho nekonečna absurdná a nekoherentná a ako taká môže existovať len v abstraktnom svete matematiky. Chcem tu ponúknuť ešte jeden pohľad, ktorý s aktuálnym nekonečnom súvisí. Ak sa pozrieme na priebeh života nášho vesmíru, konštatujeme, že pozostáva z radu udalostí odohrávajúcich sa v čase. Tieto udalosti tvoria celok (tento okamih), ktorý je formovaný postupným pridávaním jedného člena (udalosti) za druhým. Pokúsim sa ukázať, že práve toto formovanie celku metódou postupného pridávania členov nemôže utvoriť aktuálne nekonečno, čo znemožňuje predstavu večného vesmíru.

Predstavte si, že chcete počítať do nekonečna. Nikdy sa vám to nepodarí – vždy totiž bude možné pridať ďalšie číslo a aktuálneho nekonečna tak nedosiahnete. Uvedomme si ale znovu, že ak je vesmír večný, práve tento druh nekonečna musí existovať. Niekto možno namietne, že v prípade večného vesmíru nezačíname počítať v žiadnom určitom bode. Nekonečného celku tu údajne dosiahneme tak, že bez začatia počítania skončíme v bode, kedy sme postupným pridávaním udalosti za udalosťou od večnosti aktuálneho nekonečna dosiahli. Aj tu je ale vec beznádejná. Aby sa udiala vec X, musí jej predchádzať vec Y. Vec, či udalosť Y sa ale nestane, ak jej nebude predchádzať vec Z. Vidíte? Žiadna z vecí sa nestane, ak jej nebude predchádzať nejaká predošlá udalosť, ktorá ale,  bohužiaľ,  sama nezávisí na sebe samej, ale na niečom, čo aj jej predchádza. Do nekonečna ale takto ísť nemôžeme. Niekde sme museli začať, od niečoho sme sa museli odraziť. Podobne ako nemožno vyskočiť z bezodnej diery, nie je ani možné počítať späť do večnosti. Filozof Wiliam Lane Craig vo svojej knihe Reasonable Faith pre ilustráciu uvádza výborný príklad. ( 29 )

Predstavuje si, že stretne človeka, ktorý o sebe tvrdí, že počíta od večnosti a práve teraz končí ……. -5 , -4 , -3 , – 2 , -1 , 0. Môže sa ho spýtať ako to, že neskončil už včera alebo napríklad pred tisíc rokmi? Nekonečný čas musel predsa dávno uplynúť a on mal teda už dávno skončiť. V skutočnosti neexistuje žiadny bod v nekonečnej minulosti do ktorého by sme sa mohli presunúť a vidieť, ako náš počtár s počítaním končí. Vždy by mal mať pri realite večného vesmíru už všetko dávno vypočítané.Pokiaľ ho ale v akomkoľvek bode v minulosti nenájdeme počítať, dostávame sa do priamej kontradikcie s hypotézou, že počítal od večnosti. Vidíme teda, že je nemožné sformovať aktuálne nekonečno postupným pričítaním a to,  či už zvažujeme situáciu, kedy počítať vôbec nezačneme,  alebo v snahe dopátrať sa nekonečna,  počítať začneme. Keďže je aktuálne nekonečno, ktorého absenciu sme si tu opakovane demonštrovali nevyhnutnou súčasťou predstavy o večnom vesmíre, tento teda nemôže existovať. Znovu si teda potvrdzujeme platnosť našej druhej premisy týkajúcej sa začiatku vesmíru. Veda aj filozofia zhodne vyhlasujú, že vesmír mal počiatok.


Záver – Vesmír má príčinu

V uplynulých odstavcoch som sa snažil demonštrovať, že dva “nosné múry” ( všetko čo má počiatok, má aj príčinu + vesmír mal počiatok ),  na ktorých ako strecha sedí tento môj záver o nutnosti príčiny vesmíru, sú natoľko pevné, že metaforickú “strechu” bezpečne unesú. Ak platia obe premisy, nie je možné dospieť k inému záveru. Prečo by ale táto príčina mala byť Boh? Prečo zrovna Boh Biblie a nie akýkoľvek iný? Sú aj iné možnosti?

        

Charakter prvej príčiny vesmíru
Vidíme teraz, že vesmír nie je večný, ale začal existovať pred konkrétnym časovým úsekom v minulosti. Pokiaľ nie je tento náš vesmír večný, potom musí byť večné niečo alebo niekto iný mimo tento náš vesmír. Keby totiž kedykoľvek pred začiatkom existencie nášho vesmíru neexistovalo ani nič iné, nemohlo by toto NIČ zapríčiniť vznik tohto nášho vesmíru. Niekto sa možno spýta , “nemohol sa vesmír zapríčiniť sám?” Určite nie. Nie je ťažké uvedomiť si, že na to, aby mohol byť vesmír sám sebe príčinou, musel by už existovať. Dobre teda. Aká mohla byť ona prvá príčina vesmíru? Možno vás to prekvapí, ale ani tu sa pre odpoveď zatiaľ nemusíme uchyľovať k náboženským textom.

Prvá príčina vesmíru musí :

Večne existovať sama od seba nezávisle na čomkoľvek inom. Logicky nemôže odvodzovať svoju existenciu od čohokoľvek iného, pretože to by znamenalo tzv. nekonečný regres, t.j. nekonečný reťazec druhotných príčin, z ktorých žiadna vlastne nie je príčinou, ale jednoduchým následkom, čo je nemožné. Vždy je tak nevyhnutné dôjsť k tzv. prvej nezapríčinenej príčine.

Byť mimo času a priestoru. Videli sme, že čas aj priestor v konkrétnom okamihu v minulosti vznikol. Príčina času a priestoru teda musí byť mimo času a mimo náš fyzický priestor.

Byť nehmotná. Videli sme, že hmota vznikla podobne, ako čas aj priestor, v konkrétnom okamihu v minulosti . Príčina hmoty teda logicky zároveň nemôže byť hmotná, ale imateriálna.

Byť nepredstaviteľne mocná a inteligentná. Bavíme sa tu o stvorení z ničoho, pričom vesmír (vrátane života na našej zemi) vykazuje znaky nesmiernej zložitosti.

Byť osobná. Prvá príčina musí byť osobná, pretože len osoba má možnosť urobiť voľbu premeniť stav ničoty, ktorý existoval pred stvorením, do stavu v akom nachádzame náš vesmír. Ak by večná príčina vesmíru bola neosobná, musel by byť samotný vesmír logicky tiež večný, čo preukázateľne nie je ( príklad: príčinou zamrznutej vody je teplota pod bodom mrazu. Ak by mrzlo od večnosti, všetka voda by bola večne zamrznutá).

Vyššie uvedené atribúty sú presne tými, ktoré sú tradične pripisované Bohu troch veľkých monoteistických náboženstiev.

                 

(Zdroj prevzatý a do slovenčiny preložený so súhlasom autora stránky www.rozumnavira.cz)

          

Poznámky

1. Francis Bacon, The New Organon
2. Dr. Justin Barrett – Oxford, Daily Telegraph, 29 listopad 2009
3. The Letters of David Hume, Oxford, Clarendon, 1932
4. J.L.Mackie, Times Literary Supplement, 5 únor 1982
5. Hugh Ross, The Fingerprint of God, 1989
6. Bernulf Kanitscheider, “Does Physical Cosmology Transcend the Limits of Naturalistic Reasoning” v “Studies on Mario Bunge´s Treatise” (Amsterdam:Rodopi, 1990)
7. Daniel Dennett, Breaking the Spell: Religion as a Natural Phenomenon (New York: Viking 2006)
8. Hugh Ross, Creator and Cosmos
9. Quentin Smith, The Metaphilosophy of Naturalism, Philo 4\2 (2001)
10. Citováno v: Paul Davies, The Cosmic Blueprint, 1988
11. Paul Davies, God and the New Physics
12. Hugh Ross, Creator and Cosmos
13. John Barrow and Frank Tipler, The Anthropic Cosmological Principle (Oxford, Clarendon, 1986)
14. Gott III, Gun, Shramm, Tinsley, “Will the Universe Expand Forever?”, Scientific American, March 1976
15. Robert Jastrow, God and the Astronomers
16. Robert Jastrow, God and the Astronomers
17. Jiří Grygar, Věda a víra
18. Fred Heeren, Show me God
19. Steven Weinberg, Tváří v tvář, 2004
20. Arthur Eddington, The Expanding Universe, 1933
21. Citováno v Fred Heeren, Show me God
22. Citováno v Fred Heeren, Show me God a New York Times, 12.3.1978
23. Citováno v Fred Heeren, Show me God
24. Stephen Hawking, Stručná historie času
25. Michael Guillen, Bridges to Infinity
26. Hans Reichenbach, The Rise of Scientific Philosophy
27. J.P.Moreland, Scaling of Secular City
28. David Hilbert, On the Infinity (Philosophy of Mathematics)
29. W.L.Craig, Reasonable Faith, 2008