Pomáhať veriacim premýšľať, pomáhať premýšľajúcim veriť

Tma na pravé popoludnie pri ukrižovaní Ježiša Krista. Mýtus alebo historická realita?

V priebehu posledných troch hodím Ježišovho zástupného utrpenia na kríži sa zem podľa svedectiev Biblie neočakávane ponorila do tmy. Nebolo by na tom samozrejme nič príliš mimoriadne, keby Ježiš na popravnom dreve visel cez noc. Tma ale mala podľa rozprávania prísť v pravé popoludnie. Pretože nám o tom správu podáva Nový zákon, sú mnohí pre svoje neodôvodnené predsudky a neznalosti okamžite pripravení zaradiť ich niekam k príbehom o blanických rytieroch. Je taký skepticizmus oprávnený? Čo keby sme navyše mali rovnakú informáciu aj z iných než biblických dokumentov? 

               

Je jasné, že udalosť takého charakteru musela vzbudiť rozruch a to i napriek tomu, že nie je úplne zrejmé, či sa jednalo o fenomén, ktorý bol svojím dopadom lokálny či celosvetový. Paul Maier, ktorý je profesorom starovekej histórie na Western Michigan University, nachádza dôvody pre tvrdenie že ,,úkaz bol evidentne viditeľný v Ríme, Aténach a iných stredomorských mestách.” Samotný text Nového zákona nie je v tomto ohľade jednoznačný, rovnako ako názory tých cirkevných otcov a dobových historikov, ktorí sa k tejto veci vyjadrili.

V Novom zákone, nám tento úkaz v troch samostatných podaniach popisuje trojice evanjelistov. Poznáme ich ako pisateľov Matúšovho, Markovho a Lukášovho evanjelia. Matúš bol jedným z dvanástich Ježišových učeníkov a očitým svedkom udalosti. Marek bol blízkym priateľom apoštolov Petra a Pavla, ktorí zatmenie museli na vlastné oči pozorovať, a Lukáš sa podľa predného archeológa Sira Williama M. Ramseve ,,radí medzi tých najspoľahlivejších historikov všetkých dôb.” Všetky tri podania boli spísané vzápätí po zaznamenaných udalostiach. V prípade zdroja, z ktorého čerpal Marek, by sa jednalo o záznam datovaný najneskôr do roku 37 po Kristu – na základe analýzy použitého jazyka, štýlu, gramatiky a osobných referencií s týmto záverom prišiel nemecký bádateľ Rudolf Pesch. To predstavuje maximálne 4 roky po predmetných udalostiach. Ani ďalšie dva evanjeliá na tom v tomto ohľadu nie sú zle. J.A.T. Robinson, ktorý rozhodne nepatrí medzi konzervatívnych biblických bádateľov, sa pred rokmi postaral o rozruch, keď v knihe ,,Redating the New Testament” prezentoval silné historické, textové a logické dôkazy pre datovanie všetkých evanjelií medzi rokmi 40 – 65 po Kristu. Ani Matúš s Lukášom vtedy nevydali svoje spisy neskoršie, než nejakých 32 rokov po Ježišovej smrti. V kontexte starovekého reportovania je pritom takto minimálne oneskorenie medzi udalosťou a záznamom o nej obrovsky unikátny a viac než plne zlučiteľný s veľkou dôverou v spoľahlivosť týchto správ. Bude to jasne zrejmé, keď si pripomenieme, že napríklad životopisy Alexandra Veľkého od Plutarcha a Arriana, ktorých informácie nie sú  výraznejšie spochybňované, boli spísané cca 400 rokov po jeho smrti. Tri nezávislé správy, ktoré o tme v deň ukrižovania nachádzame v Biblii, sú samy o sebe úplne dostatočné k plnej legitimite dôvery v ,,tmu.” Pochádzajú vzápätí po udalosti od očitých svedkov, ktorí to, čo videli, hlásali aj za cenu prenasledovania a straty vlastných životov.

Ak sa skutočne nad určitou väčšou časťou sveta uprostred bieleho dňa na niekoľko hodín rozhostí tma, bude veľmi logické očakávať, že si to všimnú a zaznamenajú nie len pisatelia Nového  zákona (ktorí budú udalosť vedieť zaradiť do kontextu Kristovho dejinného činu), ale tiež mnohí iní. Presne tak to ale je.

Židovský historik Flavius Josephus sa vo svojich Starožitnostiach zmieňuje o človeku zo Samárie menom Thallus, ktorý býval otrokom cisára Tibéria. Okolo roku 52 po Kristovi vysoko pravdepodobne práve tento Thallus spísal v Ríme čiastočne dejiny Grécka, v ktorých sa okrem iného našou tmou zaoberá. Jeho spis sa bohužiaľ, tak ako mnoho iných diel staroveku nedochoval. Disponujeme však našťastie aspoň niektorými citáciami z jeho práce od neskorších autorov. Pre nás je zaujímavá zmienka od Julia Africana z tretieho storočia, ktorý Thallovo dielo poznal a v súvislosti s temnotou pri Kristovom ukrižovaní píše: ,,Thallus v tretej knihe svojej histórie vysvetľuje túto tmu ako zatmenie slnka – čo sa mi zdá ako nesprávne.”

Africanus má samozrejme pravdu, keď hovorí že sa Thallus mýli s vysvetľovaním temnoty, nakoľko zatmenie slnka skutočne pri splne pozorovať nie je možné. V tejto súvislosti je zaujímavé všimnúť si, čo všetko nám Thallus vo svojom texte dokumentuje. Popredne vidíme snahu vysporiadať sa s týmto nadprirodzeným úkazom predložením prirodzeného (hoci mylného) vysvetlenia. Je fascinujúce si uvedomiť, že obyčajných 20 rokov po Kristovej smrti vzniká v hlavnom meste vtedajšieho sveta vzdialeného od Jeruzalemu vzdušnou čiarou 2 300 km potrebné vysporiadať sa nejako so všeobecne známou udalosťou sprevádzajúcou ukrižovanie Ježiša Krista, ktorú kresťania pričítajú Bohu. Je samozrejme tiež evidentné, že Thallus svojou poznámkou dosvedčuje Kristovu existenciu. Známy historik Will Durant o ňom tiež píše ako o niekom, kto ,,považuje Kristovu existenciu za samozrejmú.” Všeobecne platí, že by dobových oponentov kresťanstva ani nenapadlo Ježišovu existenciu spochybňovať.

Ďalším starovekým historikom, ktorý sa o úkaze vie a zaznamenal ho, je Flegón. Dielo Flegóna, ktorý nebol kresťanom a narodil sa zhruba päťdesiat rokov po Kristovej smrti sa podobne ako Thallovo dielo nezachovalo. Neskorší autori ako Origen, Filopón, už zmienený Africanus či Jeroným ho ale citujú. Flegón mimochodom podobne ako Thallus vysvetľuje tmu zatmením slnka a v Jeronýmovej citácii z autorových Olympiades hovorí: ,,V štvrtom roku dvestodruhej olympiády nastalo zatmenie slnka, väčšie a úchvatnejšie ako kedykoľvek pred tým. O šiestej hodine (poobede) sa deň zmenil v noc, takže bolo vidieť hviezdy na nebi, a zemetrasenie v Bitýnií poničilo mnoho domov v Izniku (Nikaia).“ Zaujímavé je, že okrem potvrdenia biblického popisu kataklyzmických udalostí onoho dňa, nám Flegón potvrdzuje aj čas, kedy k nim malo dôjsť. Prvý deň olympiády bol 8. júl roku 776 pred Kristom, pričom olympiáda znamenala štvorročné obdobie. Vynásobením čísel 4 a 202 dôjdeme k dátumu 32 po Kristovi, čo je nezáväzne na Flegónovi z mnohých iných dôvodov jeden z najpravdepodobnejších rokov pre datovanie Kristovej zástupnej smrti.

Skutočnosť, že o úkazoch nehovoria úplne všetci pisatelia tej doby, myslím, o niečom podstatnom nesvedčí. Bolo by to podobné, ako poprieť volebné manipulácie v putinovskom Rusku s odkazom na to, že sa o nich nepíše vo vládnej tlači. Argument z mlčania niektorých, totiž iste nemôže byť argumentom o neexistencií čohokoľvek. Plinius starší alebo Seneca o tme skutočne nepíšu, aj keď sa radia medzi tých najvýznamnejších vedcov svojej doby. Otázka ale stojí, či by o takej veci vôbec písať chceli. Osobne som presvedčený, že nie. Je jasné, že tento úkaz vzdoruje prirodzenému vysvetleniu a má charakter zázraku. Keď si ale vypočujeme nasledujúce skeptické Pliniove slová, bude zjavné, prečo by o niečom takom (v prípade, že by sám nebol priamym svedkom) príliš reportovať netúžil. Hovorí totiž napríklad: ,,Považujem za známku ľudskej slabosti hľadať formu Božiu… to, že by sa najvyššia bytosť, nech už je to čokoľvek, staralo o záležitosť ľudí je absurdná predstava.”

Ľudia ako Plinius teda mohli mať svetonázor nezlučiteľný s takou udalosťou a rozhodli sa o nej radšej nepísať. Mohli sa ale tiež nachádzať mimo dosahu pôsobenia tohto fenoménu a správy o ňom sa k nim iba nedostali, alebo im neskoršie neverili.

Tma pri Kristovom umučení je viac než dostatočne podloženou historickou udalosťou. Máme pre ňu svedectvá celej rady veľmi ranných a spoľahlivých zdrojov.

                 

(Zdroj prevzatý a do slovenčiny preložený so súhlasom autora stránky www.rozumnavira.cz)