Pomáhať veriacim premýšľať, pomáhať premýšľajúcim veriť

Ježiš nikdy netvrdil, že je Boh. Toho z neho urobili učeníci.

Ľudia sú často prekvapení, keď sa dozvedia, že žiadny zo zakladateľov veľkých náboženstiev sa nikdy neprehlasoval za Boha a vykupiteľa ľudstva. Teda, žiadny okrem Ježiša Krista. Výroky, ktoré Ježiš o sebe prehlasoval, a ktoré sú zaznamenané v štyroch podaniach Ježišovho života v Novom Zákone, sú niekedy tak nesmierne trúfalé, že dnes by sme boli pri stretnutí s niekým, kto by ich o sebe prehlasoval v pokušení vážne pochybovať o jeho duševnom zdraví. Ježiš podľa evanjelií necháva iba málokoho na pochybách, za koho sa považuje a za koho nie. 

           

Čo keď to ale bolo inak? Ježiš možno len bol ľahko neobyčajný dobrý chlapík, ktorého by aj napriek tomu, že urobil niekoľko pozoruhodných trikov, nikdy ani nenapadlo tvrdiť o sebe niečo tak šialené ako to, čo mu neskôr vložili do úst jeho učeníci. Vykupiteľa a Božieho syna z neho neskôr urobili jeho nasledovníci. Behom času došlo aj vplyvom tvorby legiend k zásadnému prekrútenie skutočnosti a z Ježiša, ktorý sa nikdy neprofiloval inak, než ako obyčajný človek, tu dnes máme božského spasiteľa.

Teda, toľko k obľúbenému tvrdeniu, ktorému chcem teraz oponovať.
            

Je samozrejme možné, aby sa okolo nejakej udalosti či osoby postupom času nahromadila kopa preháňania a zbožných prianí. Niekto ako Robin z Loksley (Robin Hood), napríklad, pravdepodobne existoval.  Ďaleko menej pravdepodobné však určite budú všetky tie nesmierne pôsobivé predstavy o jeho streleckom umení, ktoré dnes vidíme vo filmových spracovaniach. O Robinovi dnes môžeme básniť ako chceme, pretože tu nie je nikto a nič, čo by naše výmysly korigovalo. Skúste ale to isté urobiť s bratmi Mašinmy. Ani šesťdesiat rokov po ich prebití sa na západ z komunistického Československa nie je možné fabulovať, že sa tak stalo trebárs na jar alebo vďaka ich spolčeniu s Fantomasom. Okrem skutočnosti, že stále žije veľa priamych aktérov oných udalostí, máme tiež dobové záznamy. Priestor pre tvorbu prípadných legiend je tak prakticky eliminovaný. Ako sa to vzťahuje na Ježiša? Jednoducho. Existujú dobré dôvody na datovanie vzniku synoptických evanjelií do päťdesiatich či šesťdesiatych rokov prvého storočia (ani jedno evanjelium napríklad nezmieňuje prenasledovanie kresťanov za Neróna (64 n.l.), smrť Pavla či Petra (zrejme 67 n.l.), alebo pád Jeruzalema v roku 70 n.l. , pričom je ale veľmi rozumné predpokladať, že autori evanjelií by sa o týchto nesmierne dôležitých udalostiach zmienili, keby sa odohrali pred ich písaním). To ale nie je všetko. Niektoré Pavlove epištoly (Galatským, Tesalonickým) boli s najväčšou pravdepodobnosťou v obehu dokonca už koncom štyridsiatich a začiatkom päťdesiatich rokov. (1) Tieto skutočnosti skracujú dobu medzi Ježišovým životom a záznamom udalostí jeho života na nejakých 20 rokov, čo je pre hypotézu ,,legiend“ úplne smrtiace. Nie je totiž dostatok času k tomu, aby boli fakty nahradené mýtmi. Oxfordský profesor antickej histórie A. N. Sherwin-White v prospech tohto záveru argumentuje v jednej zo svojich kníh. Píše, že ani čas dvoch generácií medzi udalosťou a jej popisom neposkytuje dostatok priestoru pre to, aby bol historický fakt pokrivený pôsobením mýtov a legiend. (2) Teológ a filozof W. L. Craig argumentuje, že časové rozpätie potrebné pre významnejší rozvoj legiend týkajúcich sa udalostí zaznamenaných v evanjeliu by nás preniesol do druhého storočia nášho letopočtu, čo je práve to obdobie, kedy sa začali objavovať prvé apokryfné evanjeliá. Keď v roku 1844 nemecký teológ Julius Müller vyzval odbornú verejnosť, aby niekto našiel jediný prípad v histórii, kedy sa legenda vytvorila tak rýchlo, reagovali vtedajší učenci úplným mlčaním – moderní učenci sú na tom úplne rovnako. (3)

Vznik kresťanskej viery a jej šírenie sa odohrávalo na rovnakom mieste veľmi skoro po predmetných udalostiach. Keby sa pisatelia evanjelií nechali príliš uniesť a začali si vymýšľať, celkom určite by sa ozvalo množstvo nepriateľsky ladených očitých svedkov  oných udalostí, ktorí mali moc a evidentný záujem celú tú nepríjemnú poveru veľmi rýchlo zniesť zo sveta. Je jednoduché vytlačiť v Blesku článok o tom, že bol na Vyšehradskom cintoríne pri spoločnej prechádzke spozorovaný oživený Bedřich Smetana s Janem Nerudou. Ťažšie je viac menej o tom balamutiť úspešne národ ešte potom, čo bola príslušnými povolanými odborníkmi potvrdená prítomnosť ich telesných pozostatkov vo svojich hroboch.

Biblickí pisatelia veľmi často vehementne zdôrazňujú, že to, o čom píšu naozaj zažili. Príkladom môže byť napríklad Peter, ktorý vo svojom druhom liste píše: “Nedali sme sa viesť vymyslenými bájami, ale zvestovali sme vám…Pána Ježiša Krista ako očití svedkovia…“ (2Pt 1:16). Ďalšie príklady sú Lk 1:1-4, Ján 19:35, Skutky 2:22-38, 17:30-31, 1Kor 15:3-8, Gal. 1:11-12, 1Jána 1:1-2). K dnešnému dňu bola mnohokrát potvrdená presnosť obrovského množstva historických detailov objavujúcich sa v jednotlivých knihách Nového zákona. Jeho autori si tak už dávno vyslúžili právo na to, aby im mohlo byť dôverované aj v tejto veci.

V kontexte svetonázoru striktne monoteistického Žida prvého storočia je nesmierne zložité predstaviť si dôvod vôbec prísť s myšlienkou ,,bohočloveka“. Presne toto ale mnoho ľudí stojacích za Novým zákonom urobilo. Žid, ktorý by v tej dobe za takúto judaizmu cudzou predstavou stál, nemohol čakať nič iné než prenasledovanie a dokonca hrozbu zatratenia vlastnej duše. Znie to sotva ako dobrá motivácia k vymýšľaniu. Aj napriek tomu skončili takmer všetci apoštolovia mučeníckou smrťou…

Keby mala byť osoba Ježiša a jeho nároky jednoduchým konštruktom vycucaným z prstu, bude veľmi legitímne pýtať sa po dôvodoch, prečo sa tento konštrukt viac nepodobá mesiánskému očakávaniu judaizmu prvého storočia. Zo židovských apokryfných kníh, z prácou Flávia či Filóna, písomností od Mŕtveho mora, ale aj iných zdrojov (4) sa dozvedáme o mnohých rozdieloch medzi skutkami očakávaného Mesiáša a tými, ktoré konal Ježiš Kristus v novozákonnom podaní.

,,Mašiach“, ktorého Židia čakali totiž mal byť napríklad symbolom a aktívnym vykonávateľom vyslobodenia Izraela, ktoré malo mať ako politický tak duchovný charakter. Mal žiť večne, byť zvrchovaným pánom sveta, prebudovať chrám a Jeruzalem, uchrániť ono mesto pred nepriateľmi, či učiniť z Tóry univerzálny svetový zákonník. (5) Skutočný Kristus, ako je vidno často neladil s dobovými predstavami o mesiášovi, o čom nakoniec priamo svedčí jeho odsúdenie k smrti zo strany samotných duchovných vodcov židovského národa. O dôvod viac nemať porozumenie pre teóriu o vyfabulovanom Kristovi.

Existuje celý rad mimobiblických prameňov pochádzajúcich zo židovského či ku kresťanstvu ľahostajnému prostrediu, ktoré do veľkej miery potvrdzuje hrubé obrysy novozákonnej zvesti. Táto skutočnosť citeľne oslabuje argument o mýtickom Ježišovi.

Hypotéza, ktorá vysvetľuje Ježišovo v Biblii zaznamenané vnímanie seba samého ako Božieho syna odkazom na akumuláciu mýtov, legiend a preháňania, teda úplne ignoruje veľké množstvo historických zdrojov a skutočností, ktoré podporuje autenticitu biblických správ o Kristovi. Je len jeden racionálny spôsob ako vysvetliť skutočnosť novozákonného vykreslenia Ježiša ako Boha a Spasiteľa. On sa zaňho skutočne považoval.

                 

(Zdroj prevzatý a do slovenčiny preložený so súhlasom autora stránky www.rozumnavira.cz)

           

Poznámky

  1. Craig Bloomberg, The Historical Reliability of the Gospels, InterVarsity Press 1987
  2. A.N. Sherwin-White, Roman Society and Roman Law in the New Testament,    Oxford 1963
  3. Lee Strobel, Kauza Kristus, Návrat Domů, 2002
  4. 4. Messianic Expectations in 1 st Century Judaism. Christian Think Tank
  5. S.H. Levey, The Messiah: An Aramaic Interpretation