Pomáhať veriacim premýšľať, pomáhať premýšľajúcim veriť

Nevypočutá modlitba

„Keď ma budete o niečo v mojom mene prosiť, ja to urobím,“ sľúbil Ježiš.

Ježiš tento sľub opakuje potom ešte trikrát inými slovami v Jánovi 14,15 a 16. „Čokoľvek budete prosiť v mojom mene, urobím to.“ (14:13a); „potom vám Otec dá, o čokoľvek by ste v mojom mene prosili“ (15:16b); „Keď budete prosiť Otca o niečo, dá vám to v mojom mene“ (16:23b).

Ježiš to naozaj myslí vážne. Toto sú veľmi jasné vyhlásenia.

Ale problém je v tom, že tento sľub nejako vôbec nevyzerá byť pravdivý. Aj keď nás kazatelia často napomínajú, aby sme sa ho držali a verili mu, akoby všetko nasvedčuje tomu, že týmto sľubom nemôžeme veriť, pretože sú jednoducho nepravdivé. Keď budeme úprimní, každý si musí priznať, že niekedy Boh na modlitby jednoducho neodpovedá.

Samozrejme, niekedy nemôže odpovedať na naše modlitby, pretože sa modlíme za protirečivé veci. Keď som bol študent, poznal som dvoch chlapcov, ktorým sa páčilo rovnaké dievča. Každý sa k Bohu modlil o jej priazeň, aby sa s ňou neskôr mohli oženiť (jeden z nich sa modlil aj za to, aby toho druhého Boh nevypočul). Je teda jasné, že aspoň jednému z nich Boh nemôže odpovedať. Boh nemohol odpovedať obom, pretože ich modlitby si protirečia.

Iný príklad by mohli byť nejakí dvaja kresťanskí atléti, ktorí proti sebe súťažia. Každý sa prirodzene modlí, aby jeho tím vyhral, ale je jasné, že obe modlitby nemôžu byť vypočuté, pretože sa modlia za protirečivé výsledky.

Ale každý z nás zakúsil nevypočutú modlitbu aj v každodennom živote. Prosili sme Boha, aby urobil niečo, čo si myslíme, že by Ho oslávilo a modlili sme sa vo viere – a Boh neurobil nič. Niekedy sa tieto nevypočuté modlitby dotýkajú aj modlitieb pre uzdravenie.

Jeden zbor, ktorý som poznal sa modlil za zázračné uzdravenie niekoľkých ich členov. Tí ľudia naozaj Bohu verili a očakávali zázrak. Ale všetci z nich zomreli.

Možno Ježišov sľub koniec koncov nebol vôbec pravdivý- možno  ani kresťanská viera nie je vôbec pravdivá.

A nie sú to len „kresťanskí laici“, ktorí sa konfrontujú s týmto problémom. Dlhoroční kresťania a kazatelia tiež poznajú nezodpovedané modlitby. Raz som počul Cliffa Barrowsa, že jeho priatelia z tímu Billyho Grahama sa dlho pred svojou výpravou na misiu modlili za dobré počasie- napriek tomu, niektoré z ich najväčších podujatiach boli v daždi. Na svojom seminári aj Bill Gothard hovoril jeden neuveriteľný príbeh za druhým o tom, akým spôsobom im Boh zabezpečil peniaze na zaplatenie účtov, ale tiež uznal, „Pri všetkej úcte k Bohu, nie vždy nám pomohol a nezabezpečil to, o čo sme veľmi prosili.“ Inými slovami, modlitby niektorých kazateľov neboli zodpovedané.

Niekto by teraz mohol povedať, „Ale nemôžeš na základe ľudskej skúsenosti hodnotiť Božie sľuby!“ Ale problém s takouto reakciou je, že samotné Písmo dáva príklady nezodpovedanej modlitby.

Napríklad takzvaný „osteň tela“ apoštola Pavla, čo bola fyzická choroba o ktorej odstránenie prosil trikrát (2 Kr. 12:7). Boh ju ale neodstránil. Pavol tiež prosil zbor v Ríme, aby sa modlili o jeho oslobodenie z rúk neveriacich v Jeruzaleme, čo nakoniec vysvitlo ako miesto jeho poslednej návštevy (Rim 15:31). Ale Pavol nebol oslobodený; namiesto toho čítame v knihe Skutkov 21 o Pavlovom zatknutí v Jeruzaleme a jeho uväznení, ktoré vlastne viedlo k jeho mučeníctvu. Teda aj samotné príklady z Písma uvádzajú nezodpovedané modlitby.

Nie je úplne pravdivé, že všetko o čo prosíme v Ježišovom mene, bude zodpovedané.

Ale toto je veľký problém. Pretože o čokoľvek budeme prosiť, On to urobí. Teda je Jeho sľub nepravdivý? Ešte horšie, ako môže byť Ježiš Boží Syn, keď robí prázdne a nepravdivé sľuby? Ako sa vôbec dá vyriešiť problém nezodpovedaných modlitieb?

Najprv sa poďme pozrieť na nedostačujúce riešenia ponúkané dnešnými kresťanmi. Jedno z riešení je jednoducho poprieť to, že nejaká modlitba nie je zodpovedaná. Toto je najradikálnejšie riešenie, aj keď je častokrát navrhnuté kresťanmi s dobrým úmyslom.

Napríklad, keď som bol s mojou ženou na misii so študentmi Northern Illinois University, naša skupina bola preplnená kresťanmi, ktorí verili, že fyzické uzdravenie bolo zahrnuté vo vykúpení Krista, a teda žiadny kresťan nesmie byť chorý. „Iba sa modli k Bohu a On ťa uzdraví!“ hovorili.

Výsledkom toho bolo, že pri jednej príležitosti, niektorí študenti s dioptrickými okuliarmi a poruchami zraku začali zahadzovať svoje okuliare a vyhlasovali, že už sú uzdravení. A to napriek tomu, že vôbec nevideli lepšie! Pamätám sa, ako som sa jedného z nich pýtal, „Si uzdravený?“ Povedal, „Áno, som.“ Tak som povedal, „No a vidíš lepšie?“ „Nie,“ priznal. „Tak potom ako môžeš byť uzdravený, keď nevidíš lepšie?“ spýtal som sa. „Pretože moja viera nie je dosť veľká,“ povedal. „Som uzdravený, ale nemám dostatočnú vieru tomu veriť.“ A teda títo úbohí, krátkozrakí študenti chodili bez okuliarov, snažili sa navštevovať  a študovať semináre bez okuliarov tvrdiac, že sú uzdravení, ale že im chýba viera veriť, že Boh odpovedal na ich modlitby.

Premýšľam o tom, čo by tí kresťania povedali na niekoho, kto zomrel na rakovinu aj keď sa modlil za uzdravenie: že v skutočnosti bol živý a zdravý a iba sa mu zdá, že je mŕtvy? To čo týmto kresťanom chýbalo nebolo viac viery ale viac rozumu!

Menej radikálne, ale stále nepostačujúce riešenie, často navrhované kresťanmi je, že Boh vždy odpovedá na modlitby, ale že Jeho odpoveď sa môže striedať medzi áno, nie a počkaj. Teda, modlitba, ktorá dostane zápornú odpoveď, nie je nezodpovedaná modlitba. Boh odpovedal tak,že povedal nie.

Ale toto riešenie je iba hranie sa so slovami. To, čo myslíme nevypočutou modlitbou, je modlitba, ktorá dostane zápornú odpoveď. Ježiš sľúbil, že o čokoľvek budeme prosiť v Jeho mene, on to urobí. Nie je žiadne riešenie povedať, že Boh odpovedal na modlitbu, ale povedal „nie,“ pretože Jeho sľub je, že vždy povie áno.

Teda problém zostáva rovnaký, iba pod inými slovami; Ako môže existovať nevypočutá modlitba?

Tretie nepostačujúce riešenie, ktoré kresťania niekedy používajú, je vymýšľať si a vykrútiť sa z toho tak, aby mohli povedať, že Boh im v podstate odpovedal.

Raz som bol v jednom zbore, kde sa modlili za to, aby sa jeden vážne chorý muž  čo najskôr dostal z nemocnice. Ale hneď druhý deň zomrel. Nasledujúce ráno, rečník, ktorý vtedy viedol modlitby oznámil, že muž zomrel a triumfálne vyhlásil, že naše modlitby boli vypočuté. „Prosili sme Boha aby ho dostal z nemocnice a vďaka Bohu, On to urobil!“ Takýto spôsob prekrúcania  je proste nečestný a kresťania by v tom v žiadnom prípade nemali pokračovať. Je jasné, že ich modlitba bola, aby Boh toho muža vyliečil.

Prekrúcanie a záporná odpoveď na modlitbu, je vlastne nič iné, iba pozeranie sa na Boha ako na Džína z Aladinovej lampy, ktorý plní naše požiadavky. Ale toto nie je biblický Boh. Prečo nebyť čestný a nepriznať si, že Boh niekedy jednoducho na modlitby neodpovedá?

Myslím si, že správne riešenie tohto problému sa rozprestiera v rôznych smeroch po celej Novej Zmluve. Nemyslím si, že Ježišov sľub je prázdny alebo nepravdivý. Myslím si však, že ho len musíme správne pochopiť. Nie je jednoducho pravda, že bez obmedzenia a oprávnenia je možné všetko prijať, aj keď prosíme v Ježišovom mene. Tento sľub musí byť oprávnený a akosi aj vymedzený v súlade s učením celého Písma.

Teraz, akési oprávnenie tohto sľubu môže znieť dosť úzkoprso, preto tu musíme urobiť jasno v tom, prečo je niečo také v súlade s učením Nového Zákona a zároveň sa platnosť Ježišovho sľubu nezmenšuje.

Po prvé, v Novej Zmluve sú aj iné učenia Pána Ježiša, ktoré po prečítaní celej Novej zmluvy naberajú iný význam. Zoberme si napríklad Ježišove učenie o rozvode. V Markovi 10:11, Ježiš robí nekompromisný výrok, „Kto by prepustil svoju ženu a vzal si inú, cudzoloží.“ Žiadna výnimka. Ale v Matúšovi 19:9 Ježiš hovorí, „Kto by prepustil svoju ženu – okrem príčiny smilstva – a vzal by si inú, cudzoloží.“ Tu je predošlé vyhlásenie upresnené: existuje výnimka, ktorá akoby „povoľuje“ rozvod, konkrétne, manželova nevernosť k svojej manželke.

To, čo sa snažím povedať je, že Ježišov sľub ohľadom modlitby, má tiež akési takéto „upresnenie“. V Ježišovom vyhlásení sú určité dôležité podmienky, ktoré keď nie sú splnené, niekto nemôže spĺňať oprávnenie na toto vyhlásenie a jeho modlitba nebude vypočutá.

Ktoré sú tie kvalifikácie, ktoré musíme spĺňať, aby bol Ježišov sľub platný? Viaceré z nich by sme mohli zaradiť pod kategóriu nazvanú „Prekážky k vypočutej modlitbe.“ Poďme sa na niektoré z nich pozrieť:

1. Hriech v našich životoch

Najzákladnejšia a myslím si, že aj najbežnejšia prekážka k vypočutej modlitbe je nevyznaný hriech v našom živote. Ježišov sľub vopred predpokladá, že človek, ktorý sa modlí, je kresťan, žijúci v plnosti a moci Svätého Ducha. Kresťan, ktorý žije v nevyznanom hriechu alebo v moci tela nemôže mať žiadnu istotu, že jeho modlitba bude vypočutá. Žalmista napísal, „Keby som choval neprávosť v mojom srdci, Pán by ma nebol vypočul“ (Ž 66:18). Čo musí byť pre nás, ženatých mužov veľmi usvedčujúci verš, ktorý Peter píše, že manželia majú žiť ohľaduplne k svojimi ženám ako so slabším pokolením, aby vaše modlitby neboli zrušené (pozri 1 Pt 3:7). Premýšľajte o tom: nesprávne správanie sa k tvojej žene, ruší modlitby! Ježišov sľub predpokladá, že veriaci pretrváva v Kristovi, dodržiava Jeho prikázania, kráča vo svetle, je naplnený Duchom a miluje svojich blížnych. Keď o tom premýšľate, je to iba Božia milosťou, že vôbec nejaké naše modlitby sú vypočuté!

2. Zlé motívy

Veľakrát sú naše modlitby nezodpovedané, pretože máme zlé motívy. Príliš často sú naše modlitby motivované sebectvom – „daj, daj, daj“ – postoj úplne zameraný na nás. Ježiš sľubuje, „Proste a dostanete“ (Mt 7:7), ale Jakub svojim čitateľom vysvetľuje, „Prosíte a nedostávate, pretože zle prosíte, aby ste to premárnili na svoje žiadosti“ (Jk 4:3). Modlitba, ktorá je zameraná na nás, iba na naše „ja,“ nespadá pod Ježišov sľub.

Pamätám sa, ako som raz čítal jeden leták o tom, prečo neprichádza prebudenie v dnešnom kresťanstve. Jeden z dôvodov bol nakreslený rozprávkovým komixom. Bol to obrázok muža, ktorý kľačal a hľadal Boha v modlitbe: „Oh, Pane, prosím daj nám novú farebnú televíziu! Veď vieš, ako ju veľmi potrebujeme. Prosím, Pane, prosím, pomôž nám s farebnou televíziou!“ Správne motívy pre naše modlitby by mali byť pre Božiu slávu. Preto napríklad v Starom Zákone častokrát vidíme modlitby založené na túžbe, aby Boh urobil nejaký skutok pre Svoje meno. Aj Ježiš sa modlil za to, aby si Boh oslávil Svoje meno (Jn 12:28). Toto by malo byť aj našim motívom v modlitbách: prosiť o Božie veci, nie aby boli naše sebecké žiadosti uspokojené, ale aby bolo oslávené Jeho meno oslávené.

3. Nedostatok viery

Sám  Ježiš povedal, že iba modlitba s vierou môže byť vypočutá. Povedal svojim nasledovníkom, „Verte, že dostanete všetko, za čo sa modlíte“ (Mk 11:24). Tu je tento sľub obmedzený tak, že modlitba musí byť sprevádzaná vierou. Keď máš vieru, že Boh ti odpovie na tvoju prosbu a vôbec nepochybuješ, tak potom ti na ňu odpovie. Na druhej strane človek, ktorý je sprevádzaný pochybnosťami nemôže mať žiadnu istotu, že Boh mu na modlitbu odpovie. Jakub hovorí o niekom, kto sa modlí za múdrosť takto; „Nech prosí s vierou, bez akéhokoľvek pochybovania. Lebo kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, ktorú vietor unáša a zmieta. Nech si taký človek nemyslí, že niečo od Pána dostane – takýto je len muž rozpoltený a vo všetkom čo robí nestály“ (Jk 1:6-8).

Samozrejme, takéto tvrdenie prináša rôzne typy náročných otázok o tom, ako niekto nadobudne takýto druh viery a ako sa takáto viera môže udržať pri nevypočutých modlitbách. Tieto otázky tu teraz nebudeme riešiť. Iba poviem, že Ježiš tiež povedal, že požadovaná viera nemusí byť obrovská, ale že obrovské veci sa môžu stať ako výsledok takej malej viery ako zrno (Lk 17:6); a pripomeňme si, že viera je Boží dar. Stále sa môžeme modliť, „Pane, verím! Pomôž mojej neviere“ (Mk 9:24). V každom prípade, pointou je, že je tu znova akési „podmienené upresnenie“ na naplnenie Ježišovho sľubu: musíme sa modliť vo viere.

4. Nedostatok serióznosti

Niekedy naše modlitby nie sú vypočuté, pretože, pravdu povediac, nás až tak nezaujíma, či vypočuté búdu alebo nie. Príležitostne sa kresťania modlia na modlitebných stretnutiach za niečo, na čo po skončení hneď zabudnú. Častokrát už ani nemyslíme na to, či naša modlitba bola alebo nie zodpovedaná. Veľmi nás to ani nezaujíma.

Keď sme ja a moja žena zbierali nejaké peniaze na misiu v Južnej Amerike, boli sme častokrát „povzbudení“, keď nám niektorí povedali; „Pomodlíme sa za vás,“  čo zvyčajne znamená; „Nemám až taký záujem, aby som vás finančne podporil.“ Ale keď je to pravda, tak potom úprimne pochybujem, že má dostatočný záujem o to, aby sa za nás vážne modlil.

Bohužiaľ, kresťania si myslia, že pomoc modlitbami je menšie úsilie a zodpovednosť ako finančná pomoc. V skutočnosti je to naopak. Napísať šek každý mesiac alebo dať do obálky peniaze a nikdy sa už o to nestarať nie je veľká námaha, ale modliť sa vážne, priebežne a úprimne pre misionára alebo kresťanského pracovníka je veľká námaha! Je to skutočne iba vážna, vrelá a úprimná modlitba, na ktorú Boh odpovedá. Prečítajte si Bibliu  a spýtajte sa, či tí ľudia boli úprimní a či sa modlili vrelo alebo nie. Perfektný príklad je Annina modlitba za syna v 1 knihe Samuelovej 1. Vo svojej modlitbe bola tak intenzívna a jej modlitba bola tak evidentná vo všetkom, čo robila, že kňaz v Pánovom dome si myslel, že bola opitá! Ale samozrejme, najlepší príklad je sám Pán Ježiš, muž ktorý sa k Bohu modlil celú noc, kto doslova prikázal učeníkom, aby ho nechali osamote. Prečítajte si Ježišove modlitby v evanjeliách a spýtajte sa, či tento muž nebol vážne oddaný svojim modlitbám. Naše modlitby sú často nezodpovedané, pretože ich v skutočnosti nemyslíme vážne.

5. Nedostatok vytrvalosti

Blízko k vážnosti v modlitbách má aj vytrvalosť. Náš nedostatok vytrvalosti môže byť jeden z dôvodov, prečo naše modlitby nie sú zodpovedané. Veľmi ľahko sa vzdávame. Pomodlíme sa raz- dvakrát a skočili sme. Niektorí kresťania vám dokonca povedia, že všetko čo stačí urobiť, je raz sa za niečo pomodliť, vyznať to Pánovi, a potom už len oddychovať a veriť Mu, že sa postará. Ale myslím si, že jasne môžeme povedať, že toto nie je učenie Ježiša Krista. Spomeňme napríklad podobenstvo priateľa prichádzajúceho o polnoci k svojmu susedovi pre nejaký chlieb (Lk 11:5-8). Sused najprv nevstane z postele, ale pretože jeho sused stále klope a nechce odísť, postaví sa a dá mu chlieb. „O koľko viac,“ hovorí Ježiš, „vám dá váš nebeský Otec.“

Rovnako je to aj s podobenstvom o sudcovi a vdove (Lk 18:1-8). Nespravodlivý sudca nechcel splniť prosbu ženy, ale ona ho tak veľmi otravovala, že jej nakoniec splnil prosbu, inak povedal, že „príde a dokaličí ho“ (18:5b). Zmysel tohto podobenstva, hovorí Lukáš, je, že „by sme sa mali vždy modliť a nevzdávať sa“ (18:1). Keď po niečom veľmi túžime, mali by sme modlitbami rozbíjať nebeské brány a nechať ich rinčať našou prosbou. Z mojej vlastnej skúsenosti, niektoré z našich najdramatickejších zodpovedaných modlitieb – keď sme sa dostali na West German government, aby som študoval dôkazy pre vzkriesenie Ježiša- prišli po prosbách a modlitbách vysielaných k Bohu dookola od ráno do večera počas niekoľkých mesiacov!

Iba nedávno som zažil dramatickú skúsenosť – neočakávanú odpoveď na nekonečnú prosbu. Odkedy som sa stal kresťanom, večer, jedenásteho septembra 1965, som sa modlil, aby moji rodičia prišli k viere v Krista. Každý deň, 7 dní v týždni, viac ako tridsať rokov som sa modlil za ich záchranu – žiaden výsledok. Nebolo to preto, lebo boli nepriateľskí voči Kristovi; jednoducho necítili po Ňom žiadnu potrebu. Ja a moja žena sme im niekoľkokrát hovorili evanjelium a snažili sme sa pred nimi žiť príkladný život, ale bez akéhokoľvek náznaku na úspech. Častokrát som premýšľal o tom, prečo Boh neurobil nič, aby odpovedal na moju modlitbu. Modlil som sa, aby poslal niekoho, kto by im to povedal a vložil evanjelium do ich každodenného života, ale vôbec nič sa tridsať rokov nedialo.

Nahováral som si, že možno Boh skrze to, že ich syn a jeho žena sú kresťania, už akoby niečo urobil. Ale chcel som, aby urobil viac. Teda som sa modlil a modlil, ale pravdupovediac bez veľkej nádeje, že na konci budem vidieť nejaký výsledok.

Pred rokom, minulé leto moja manželka a ja sme navštívili mojich rodičov v dome blízko Sedon, v Arizone, kde sa presťahovali, pretože suché podnebie bolo krízovým pre Parkinsonovu chorobu môjho otca. Moja manželka mi povedala; „Mal by si sa so svojim otcom ešte raz porozprávať o prijatí Krista. Keďže jeho choroba je taká veľká, možno už nebudeš mať inú možnosť.“

Vedel som, že má pravdu, ale veľmi sa mi do toho nechcelo. Pripadalo mi to ako ďalší bezvýznamný krok. Sadol som si s ním do obývačky a nemotorne som povedal;, „Vieš, Oci, naozaj sa zaujímame o to, koľko času ešte máš. Ale mal by si už začať premýšľať o tom, čo sa stane, keď prídeš do večnosti.“

Jeho odpoveď ma posadila na stoličku; „Nemyslím si, že sú nejaké dôkazy o živote po smrti.“ Bol som ohromený! Tu bol muž, ktorý mal každú chvíľu zomrieť na vážnu chorobu, očakával som, že sa bude chytať akejkoľvek slamky, akejkoľvek nádeje na nesmrteľnosť, bez ohľadu na to, aká nerozumná by tá možnosť bola! Namiesto toho začal rozprávať o dôkazoch!

Na jednej strane sa musím priznať, že som s ním súcitil a páčilo sa mi, že hneď odmietol slabú nepodloženú vieru: nechystal sa uveriť len tak, zo zúfalstva. Chcel dôkazy. Na druhej strane som bol nahnevaný, pretože sa nikdy neráčil pozrieť na dôkazy, keď ešte mohol a teraz sa vyhováral, že je už slabý na to, aby dôkazy preskúmal!

Povedal som; „Otec, som jeden z najväčších svetových expertov na historicitu Ježišovho vzkriesenia. Študoval som to roky, daroval som ti aj knihy, ktoré som na to napísal. Jeho vzkriesenie zo smrti je dôkaz pre život po smrti a základ pre kresťanskú nádej vo večný život. A hovorím ti, ako expert, že historický dôkaz o jeho vzkriesení je veľmi, veľmi dobrý. Bohužiaľ, si príliš chorý na to, aby si si to sám overil. Teda na to, aby si prišiel ku Kristovi musíš urobiť dve veci. Po prvé, musíš Mu veriť. Po druhé, musíš veriť mne.“

Povedal, že o tom bude premýšľať, a tam sme to aj nechali. „Bolo to ako stále“, myslel som si. Týždeň po tom sme dostali telefonát do nášho domu v Atlante. Bola to moja mamka. „Tvoj otec premýšľal o tom, čo si mu povedal,“ povedala, „a už sa aj rozhodol.“ Skoro som odpadol Nemohol som uveriť svojim ušiam. Toľké roky modlitieb, naozaj to mohlo byť? Znelo to ako nemožnosť. O niekoľko týždňov otec doma zomrel, pred tým však so slzami v očiach vyznával, že je hriešnik a potrebuje Záchrancu. O mesiac na to, prijala Krista aj moja mamka.

Na moju 34 ročnú modlitbu som nakoniec dostal odpoveď. Tiež som sa z tejto skúsenosti niečo naučil. Uvedomil som si, že v mojom srdci rástol nepoznaný koreň horkosti voči Bohu, pretože to vyzeralo, ako by mi nechcel na moju modlitbu odpovedať. Celé tie roky to vyzeralo, ako by nerobil nič. Ale teraz som zažil to, čo som ja, ako filozof, intelektuálne už dávno vedel: že Boh môže zázračne pracovať, aby dosiahol svoj cieľ spôsobom, ktorý je nám úplne zvláštny. On po celý čas vedel, ako najlepšie odpovedať na moje modlitby, ja som mal len vytrvať a byť trpezlivý.“

Nevzdávajme sa v našich modlitbách len tak ľahko. Ukážme, že to naozaj myslíme vážne.

Toto sú, teda, nejaké prekážky k vypočutej modlitbe:

hriech v našich životoch,
zlé motívy,
nedostatok viery,
nedostatok vytrvalosti,
nedostatok serióznosti a úprimnosti.

Keď je aspoň jedna z týchto prekážok prítomná v našich životoch, potom nemôžeme s istotou vyhlasovať Ježišov sľub, „O čokoľvek budete prosiť v mojom mene, urobím to“ (Jn 14:13a).

Samozrejme, toto nie je koniec príbehu, pretože skutočnosťou je, že niekedy ani jedna z týchto prekážok nie je prítomná a napriek tomu Boh neodpovedá.

Mohli sme vyznať každý hriech v našich životoch, modliť sa a túžiť, aby sa tým Boh oslávil, a modliť sa vo viere, vážnosti a úprimnosti a Boh stále nerobí to, čo Pán Ježiš povedal, že bude robiť.

Aj tak, je tu ale ešte jedna kvalifikácia pre Ježišov sľub, v ktorej musíme mať jasno: naša prosba musí byť v súlade s Božou vôľou.

Apoštol Ján nám toto ozrejmuje vo svojom prvom liste 5:14-15: „Toto je nádej, ktorú v Ňom máme, že za čokoľvek prosíme, podľa Jeho vôle, počuje nás. A keď vieme, že nás počuje o čokoľvek prosíme, vieme aj to, že nám splní prosby, ktoré sa modlíme.“

Je dosť pravdepodobné, že niekedy naše modlitby nie sú vypočuté nie kvôli nejakej chybe v nás, ale jednoducho preto, lebo Boh vie čo je lepšie a vie to viac ako my. Naša perspektíva, náš pohľad a hľadisko je iba obmedzené, ale Božie hľadisko, je hľadisko vševedomosti. On vie, čo my nevieme, že niekedy je lepšie nesplniť prosbu, o ktorú Ho prosíme.

Všimnite si, že Ján hovorí, že je to naša nádej, že keď sú naše modlitby v súlade s Božou vôľou, On nám odpovie. Preto by sme sa vždy mali modliť s postojom; „Keď je to tvoja vôľa.“ Častokrát počujeme, že modliť sa „keď to je tvoja vôľa“ je príliš nemastné- neslané. Akýsi bábovkový druh modlitby, ktorý ukazuje nedostatok vážnosti voči Bohu. Písmo vôbec nepodporuje niečo takéto.

Ján hovorí, že naša dôvera, nádej, istota, (to sú možné preklady) nie je, že Boh odpovie na naše modlitby, ale že On na nich odpovie, keď sú v súlade s Jeho vôľou. Naša miera istoty, že nám odpovie na modlitby, je úmerná našej miere istoty, že naše modlitby sú v súlade s Jeho vôľou. Inými slovami: Keď si nie sme istí, že naša prosba je v súlade s Jeho vôľou, je úplne vhodné povedať; „Keď je to tvoja vôľa.“

Rozhodujúce obhájenie tohto spôsobu modlenia sa je to, že to je spôsob, ktorým sa modlil Ježiš.

V Getsemanskej záhrade prosil Boha, aby odvrátil utrpenie, ktoré ho čaká, ale potom povedal, „Nech sa nestane moja vôľa, ale tvoja“ (Lk 22:42). Prosiť o Božiu vôľu je prejavom skromnosti a podriadenosti sa Bohu. Je to jasné vyjadrenie toho, že on vie lepšie ako my a že my chceme Jeho vôľu viac, ako naplnenie našej prosby.

Keď sa Pavol modlil, aby mu Boh odstránil jeho osteň z tela, Boh mu povedal toto: „Moja milosť je pre teba dostačujúca; lebo moja moc sa prejavuje v slabosti“ (2Kr 12:9a). Pavlova odpoveď? „Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne Kristova moc. Preto mám zaľúbenie v slabostiach, v hanobení, v súženiach, v prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, som silný“ (12:9b-10). Pavol chcel byť uzdravený, to je jasné, ale viac ako to, chcel Božiu vôľu. Náš postoj by mal byť rovnaký.

Keď chceme, aby naše odpovede boli zodpovedané, mali by sme sa modliť v súlade s Božou vôľou. Ale ako vieme, aká je jeho vôľa? Možno najlepší spôsob ako to zistiť, je čítať si Biblické modlitby, aby sme zistili, za čo a ako sa „veľkí Boží muži“ modlili . Myslím si, že by sme mohli byť trochu prekvapení. Zhrňme si, napríklad to, o čom boli modlitby apoštola Pavla.

V liste Efezským sa Pavol sa modlil:

aby Boh dal Efezským ducha múdrosti v poznaní Jeho samého,
aby poznali nádej do ktorej boli povolaní,
aby poznali bohatstvá Božích dedičstiev v kresťanoch,
aby poznali veľkosť Božej sily,
aby bola ich duša posilnená silou Svätého Ducha,
aby ich vierou Kristus prebýval v ich srdciach,
aby boli zakorenení v láske,  aby mali schopnosť poznať Kristovu nekonečnú lásku, aby mohli byť naplnení Božou plnosťou.

V liste Filipským sa Pavol modlil:

aby láska Filipských rástla viac a viac, aby bola sprevádzaná poznaním a rozhodovaním, aby tak mohli šíriť, čo je dobré a byť čistí a nevinní pri Kristovom príchode, naplnení ovocím spravodlivosti.

V liste Kolosanom sa Pavol modlil:

aby Koloskí boli naplnení poznaním Božej vôle vo všetkej duchovnej múdrosti a porozumení, aby viedli život hodný Pána,
aby ho plne Ho potešovali a nosili ovocie v každej práci a rast v poznaní Boha.

V listoch Tesalonickým Pavol prosil:

aby im Pán pomáhal rásť v láske medzi sebou a medzi všetkými ľuďmi
aby boli nevinní v svätosti pri Kristovom návrate,
aby im Pán upokojil srdcia a pomáhal im v každej práci a skutkom.

V liste Filemonovi sa Pavol modlil:

aby svedčenie o Filemonovej viere rozšírilo poznanie všetkého dobra,  ktoré je naše v Kristovi.
Sú toto veci, za ktoré sa modlíme aj my? Nie veľmi.

Obávam sa, že sa jednoducho veľmi často modlíme za zlé veci. To, po čom túžime my, nie je to, čo chce Boh. Naše modlitby budú zodpovedané iba vtedy, keď naša túžba bude pripojená do línie s Jeho vôľou.

Teraz tu môžu byť nastolené dve námietky.

1 Niekto môže povedať, že sme si kvalifikovali Ježišov pôvodný sľub a prispôsobili sme si ho

Je totiž veľký rozdiel medzi;

„Čokoľvek budete prosiť v mojom mene, ja to urobím,“

a medzi,

„Čokoľvek budete prosiť v mojom mene, keď nemáte žiaden nevyznaný hriech, vaše motívy sú čisté a máte vieru a ste úprimní a vytrvalí v prosení a najhlavnejšie, keď je to Božia vôľa, potom to urobím.“

Myslím si, že je to dobrá námietka, ale nemyslím si, že nakoniec obstojí, pretože keď Ježiš povedal pôvodný sľub, tak prirodzene predpokladal kvalifikácie, ktoré sme práve vymenovali a súhlasil by s nimi, keby sme sa ho na to spýtali dnes. Nakoniec, ako sme videli, väčšina týchto kvalifikácii pochádza z Jeho úst a Jeho učenia.

K pripomienke o Božej vôli, Jeho jasný sľub nie je nezlučiteľný s touto „úpravou“. Napríklad Ján, ktorý v 1 Jn 5:14 robí kvalifikáciu, že modlitba by mala byť v súlade s Božou vôľou, iba niekoľko veršov pred tým povedal takmer totožné vyhlásenie s Ježišovým: „Milovaní, ak nás srdce neodsudzuje, máme nádej v Bohu a o čokoľvek prosíme, berieme od Neho, pretože zachovávame Jeho prikázanie, aby robíme, čo Mu je milé“ (1 Jn 3:21-22). Teda, v priebehu jedného listu, Ján hovorí, že keď sú naše životy milé Bohu, prijmeme, o čo prosíme (3:21-22), a keď budeme prosiť o čokoľvek podľa Jeho vôle, prijmeme, o čo prosíme (5:14). Ján si nemyslel, že kvalifikácia v 5:14 maže sľub povedaný v 3:21-22. Prečo by pán Ježiš učil niečo iné?

keď o tom premýšľate, keby nám Boh jednoducho dal všetko, o čo prosíme, bol by to začiatok katastrofy. Takmer všetci sa modlíme za to, aby sme boli zbavení utrpenia alebo skúšky a napriek tomu z Písma vieme, že utrpenie formuje charakter a skúšky posilňujú našu vieru. Keby nám Boh dal všetko, o čo prosíme, boli by sme nezrelé a slabé a duchovné deti.  Na druhej strane si myslím, že Ján tu myslí aj to, že keď budeme dodržiavať Kristove prikázania a rady a rásť v Jeho podobu, naša vôľa sa začne viac a viac zhodovať s Božou a teda sa budeme môcť spoliehať na to, že o čokoľvek budeme prosiť, dostaneme to. Ale hoci aj tí  najkresťanskejší „svätci“, hoci aj sám Kristus, kvôli našej obmedzenej perspektíve, sa musíme niekedy modliť; „Nie moja vôľa, ale Tvoja.“

2. Niekto môže povedať, že keď sa modlíme, „Buď tvoja vôľa,“ Ježišov sľub sa stáva nevyvrátiteľný

Títo ľudia hovoria, že nie je možné povedať, či je Jeho sľub naozaj pravdivý, lebo kedykoľvek sa modlíme za niečo, čo nedostaneme, stále môžeme povedať, „To nebola Božia vôľa“! Tento sľub je preto úplne prázdny.

Táto námietka však ukazuje nedostatok porozumenia o tom, ako vlastne vieme, že kresťanská viera je pravdivá. Naša istota o všeobecnej pravdivosti kresťanstva a Ježišovom sľube, nie je založená na dôkaze vypočutej modlitby. Naša istota o pravdivosti našej viery je založená na prítomnosti Svätého Ducha, potvrdená rozumom. Modlitba je jedna z oblastí života viery, nie z oblasti apologetiky. Kresťanský život je kráčanie vierou a je to úplne nepodstatné, či sú Božie sľuby nevyvrátiteľné alebo nie. Základom je, že si myslíme, že kresťanstvo je pravdivé (inak, predpokladám by sme neboli kresťanmi), a teda našu dôveru sme položili do Božích sľubov. Teda, námietka je založená na neporozumení základov kresťanskej viery.

Ale aj keď nie sú žiadne dobré námietky ohľadom modlitby a Božej vôli, ešte stále je tu nebezpečenstvo akejsi váhavosti v modlitbe. To znamená akoby povedať, že „pretože si nie som istý aká je Božia vôľa v konkrétnych situáciách, neviem, za čo sa mám modliť.“ A teda sa bojíme Boha o niečo prosiť, aby sme sa nemodlili mimo Jeho vôľu.

Keď je môj priateľ chorý, mal by som sa modliť, aby Ho Boh uzdravil, alebo aby mu Boh dal odvahu a vieru v jeho utrpení? Keď som nezamestnaný, mal by som sa modliť za prácu alebo za správny postoj spokojnosti v mojej situácii? Keď niekto prechádza ťažkou skúškou, mal by som sa modliť za Jeho oslobodenie alebo za nezlomnosť? Môžeme byť tak zastrašení tým, že nevieme, za čo sa máme modliť, že sa úplne prestaneme modliť, čo určite nie je Božia vôľa. Čo máme teda robiť?

No, vďaka Bohu, existuje služba Svätého Ducha zameraná aj na to, aby vyriešila tento problém. Pavol tento problém pozorne rieši v liste do Ríma 8:26-27: „Tak aj Duch prichádza na pomoc v našich slabostiach. Lebo my nevieme, za čo sa máme modliť, ale sám Duch prihovára sa za nás slovami nevysloviteľnými. A Ten, ktorý skúma srdcia, vie, čo má Duch na mysli, že sa tak prihovára ku svätým, ako Boh chce.“ Možno nevieme, za čo sa máme modliť, ale Boží Duch berie naše modlitby a posúva ich, akoby boli, v súlade s Božou vôľou pred trón milosti. S takýmto Božím sprostredkovateľom sa môžeme odvážne modliť, hoci aj s našou obmedzenou perspektívou a pohľadom a môžeme mať istotu, že Svätý Duch prosí podľa Božej vôle. Teda, buďme odvážni vo svojich modlitbách!

Na záver, myslím si že je jasné, že táto téma má pre náš život obrovské praktické dôsledky. A hoci sme sa zamerali na nevypočutú modlitbu, pretože je problematická, z Ježišovho sľubu je jasné, že by to mala byť skôr výnimka ako norma v našom modlitebnom živote. Veď pre kresťana kráčajúceho s Kristom, by odpovede na svoje modlitby mali byť pravidelnými skúsenosťami.

A čo tvoj modlitebný život? Ponevieraš sa len tak a nikdy si nevidel Boha skutočne odpovedať na tvoje modlitby??

Keď nie si spokojný so svojim modlitebným životom, možno je čas pozrieť sa na prekážky k vypočutej modlitbe v tvojom živote. Aký je tvoj nevyznaný hriech alebo oblasť nečistoty alebo ukrývanie sa pred Bohom? Aká časť tvojho života ešte nebola otvorená pre Pána Ježiša a Jeho vedenie? Modlíš sa iba za svoje sebecké túžby a žiadosti alebo hľadáš vo všetkom oslávenie Pána Ježiša? A naozaj veríš, že ti Boh odpovie na tvoje prosby a zaujímaš sa o to dostatočne? Modlíš sa sa len raz a potom už ani nevieš, čo si to vlastne chcel? Alebo chodíš k Bohu znovu a znovu a znovu? Bojuješ s Bohom a hovoríš mu ako Jakob, „Nepustím ťa, ak ma nepožehnáš“ (Gen 32:27b)?

V skratke, modlíš sa, lebo to je niečo, čo kresťania robia, alebo to naozaj myslíš vážne?

Keď to myslíš vážne, urob si hneď teraz nejaký čas na to, aby si sa pozorne pozrel a preskúmal svoj modlitebný a kresťanský život. Čiň pokánie a ver! Pomôže ti, keď si urobíš zoznam vecí, za ktoré sa potrebuješ modliť a potom si urob čas na to, aby si sa za tie veci modlil. Buď konkrétny a odškrtávaj si veci, ktoré sa začnú zlepšovať. Ako budeš vidieť Boha pracovať, tvoja viera bude rásť a naučíš sa dôverovať Mu viac.

Keď máš dobrý modlitebný život, ale máš problémy s nevypočutými modlitbami, musíš dôverovať Božej vôli a zvrchovanosti. Modlitba je náročná vec. Ale veď keď budeš prosiť o chlieb, dostaneš kameň? (Mt. 7:9) Alebo keď prosíš o rybu, dostaneš škorpióna? (Lk 11:12) Ale čo keď, ako Božie dieťa nevedomky prosíš o kameň alebo škorpióna? Iba hlúpi a nerozumní Otec, by ti ho dal.

Boh ti dá všetko čo je dobré, On vie čo je najlepšie. Teda prestaň čítať a začni sa modliť. Teraz hneď!

                 

Zdroje:
www.reasonablefaith.org