Pomáhať veriacim premýšľať, pomáhať premýšľajúcim veriť

Relativizmus- ty máš svoju pravdu a ja svoju

Kresťania spolu s mnohými inými veria, že žijeme v ,,morálnom vesmíre.“ Sme presvedčení, že správanie ľudí má na rozdiel od správania zvierat morálny rozmer, ktorého prejav sa niekedy zhoduje a niekedy taktiež vôbec nezhoduje s určitým univerzálne platným morálnym zákonom. Na tomto mieste však v dnešnom svete narážame. Ľudia dnes totižto skôr prijímajú myšlienku, že každý z nás má rovnako platný nárok na vymedzenie svojho vlastného morálneho ihriska, ktoré je rovnako dobré, ako ktorékoľvek iné. Kto vlastne ste, aby ste kritizovali moje ihrisko? Kto vám dal právo hodnotiť hráčov na ňom? Všeobecne sa predpokladá, že relativistická otázka: ,,Kto si aby si súdil?“ ukončuje akúkoľvek diskusiu, pretože odpoveď na ňu je isto-iste NIKTO. Ale je to naozaj tak?
            
            

,,Všetko je relatívne.“-  je jedna z dnešných absolútnych právd. Relativizmus je všadeprítomný. Počul som o človeku, ktorý nebol schopný vymámiť z ani jedného množstva oslovených respondentov jasné odsúdenie tak zjavne morálne chorého skutku ako je napr. mučenie malých detí pre zábavu. Na otázku ,,Je spáchanie tohto skutku vždy, za všetkých okolností a pre všetkých ľudí morálne odsúdeniahodné?“  sa väčšinou zdráhali odpovedať kladne.

Vyššie som napísal: ,, To, že všetko je relatívne je jednou z dnešných absolútnych právd.“  Ľudia sú húfne presvedčení, že prehlásenie ,,Všetko je relatívne“ je pravdivé. To je ale vlastne dosť divné. Ak sú všetky pravdy relatívne, potom je relatívna aj pravdivosť prehlásenia ,,Všetko je relatívne“. Prečo by sme potom takú ,,pravdu“ mali brať vážne? Prečo by mala mať univerzálny presah a týkať sa mňa alebo vás? Kdeže, prehlásenie tohto typu je presne tak platné, ako prehlásenie: ,,Neviem ani slovo po slovensky.“ Jeden veľký nezmysel. Pripadá vám, že som sa s relativizmom vysporiadal nedôstojne rýchlo?

Poďme ešte späť. Čo presne je vlastne morálny relativizmus? Dobre ho môžeme ukázať na porovnaní inzulínu a zmrzliny. Boli doby, kedy ľudia o morálke zmýšľali ako o inzulíne. Môžete si o tomto obľúbenom hormóne diabetikov myslieť čo chcete, ale keď sa vo vašom tele začnú prejavovať príznaky hypoglykemického šoku, proste inzulín aplikujete. Je jedno, ako o ňom zmýšľate, vezmete si ho skrátka preto, lebo univerzálne funguje. Vždy a pre všetkých. Takto ale v rámci dnešného relativistického náhľadu už ľudia o pojmoch ako ,,dobré,“ ,,zlé“ či ,,morálne,“ nepremýšľajú. Premýšľajú o nich skôr ako o zmrzline. Neexistuje univerzálna zhoda na tom, že čokoládová je lepšia ako pistáciová, a tá je zase vždy a pre všetkých chuťovo menej atraktívna ako smotanová. Relativista slovom ,,pravda“ popisuje individuálne uprednostnenie (napr. zmrzlina), rozhodne nie objektívne platný fakt (napr. univerzálna schopnosť inzulínu riešiť nadmerné množstvo cukru v krvi). Pravda je v relativistickom svete osobnou voľbou, subjektívne obľúbenou príchuťou zmrzliny. Je na každom z nás, čo označí za pravdivé. Morálny skutok nie je sám o sebe a nezávisle od nás dobrý alebo zlý, stáva sa ním až po tom, ako ho takým prívlastkom označíme.

Je zrejme jasné, prečo by sme mali mať s relativizmom problém. Ako kresťania veríme, že nepopisuje realitu tohto vesmíru správne. Sme presvedčení o tom, že ak Boh, a následne my, považuje určitý skutok za nemorálny, nevyjadrujeme tým len svoju preferenciu. Nehovoríme, že nám táto vec osobne nevyhovuje, ale že je úplne v poriadku, ak vyhovuje iným. Ako keby sme sa bavili o zmrzline. Nie, myslíme to tak, že tá vec je bez ohľadu na možné rozdielne postoje zlá. Vždy, všade a pre všetkých, či už s tým súhlasia alebo nie. Vždy ma v tejto súvislosti pobaví, keď sa stretnem s údivom, prečo cirkev v určitých veciach nezmení názor, považovaný dnes trebárs za zaostalý. ,,Zabudli predsa, že už nie je stredovek, žijeme dávno v inej dobe.“ Takáto veta dobre ilustruje, o čom hovorím. Chce jednu, domnievajúc sa dobovú a v dnešnej dobe prekonanú preferenciu zameniť za inú. Vypovie ju človek, ktorý je z určitého dôvodu presvedčený o tom, že čas má nejakú magickú schopnosť meniť morálnu hodnotu skutku. Nahnevaný na zabednených liberálov nahradzuje bielu farbu čiernou tak, akoby to boli príchute.

Aký je najčastejší argument pre platnosť relativizmu? Obstojí?

Najčastejšie určite zaznieva argument rozdielneho vnímania hodnôt naprieč kultúrami. Naposledy som ho počul sotva pred pár dňami. Sme vyzvaní pozrieť sa na určitý, z nášho pohľadu barbarský zvyk či chovanie nejakej vzdialenej kultúry, ktoré je reprezentantmi onej kultúry vnímané ako úplne prirodzené.  Neskôr sme vyzvaní odsúhlasiť, že aj keď majú rôzne kultúry radikálne odlišné morálne hodnoty, je nutné vec uzavrieť s tým, že morálka je kultúrne relatívna. Aj keď je morálka údajne kultúrnym obyčajom, nikto nemá právo logicky tvrdiť, že práve jeho morálka je nadradená alebo akokoľvek lepšia než iná. Je to ale naozaj tak? Sú naozaj medzi jednotlivými kultúrami také veľké rozdiely? Nemôžem urobiť nič iného než tu zacitovať autora obľúbených Letopisov Narnie, profesora C. S. Lewise, ktorý píše: ,,Predstavy o morálke sa môžu v niečom líšiť. Nikdy ale nejde o zásadné rozdiely. Keby si niekto dal toľko roboty a porovnal morálne učenie dajme tomu starých Egypťanov, Babylončanov, Indov, Číňanov, Grékov a Rimanov, zarazilo by ho skôr to, aké sú si tieto učenia podobné- a ako málo sa líšia od toho nášho. Zamyslite sa nad tým, ako by úplne odlišná morálka mala asi vyzerať. Predstavte si napríklad zem, kde obdivujú tých, ktorí utečú z bitky, alebo kde má človek hrejivý pocit z toho, že podviedol práve tých, ktorí sa k nemu správali najláskavejšie. To si rovno môžete predstaviť zem, kde je dva plus dva päť. Ľudia sa môžu líšiť v názore, ku komu sa máme chovať nesebecky- či iba ku svojim príbuzným alebo ku všetkým svojim krajanom, či dokonca ku všetkým ľuďom bez rozdielu. Všetci sa ale zhodnú na tom, že človek by nemal vždy myslieť len na seba. Sebectvo neobdržalo obdiv nikde. Ľudia sa nezhodli na tom, či je správne mať jednu manželku alebo trebárs štyri. Vždy sa ale zhodli na tom, že muž nemôže mať ktorúkoľvek ženu, ktorú si zažiada.“

Je jasné, že sa domnelé rozdiely medzi kultúrami preceňujú. Aj keby však boli väčšie než sú, mali by sme na základe takej skutočnosti usudzovať na morálny relativizmus? Všimnime si, že by sme tak činili na základe pozorovania toho, čo ľudia robia. Na základe pozorovania!!! Schválne- ste napríklad ochotný učiniť záver o nemožnosti dôjsť k jedinému univerzálne správnemu výsledku konkrétnej matematickej rovnice po tom, čo budete pozorovať, ako sa o jej riešenie snažia žiaci vybranej zvláštnej školy? Každá zo šialených variánt riešení, ktoré tam uvidíte, bude niečo vypovedať o danom študentovi, nepovie vám ale samozrejme nič o tom, či by nebolo možné dôjsť k správnemu číslu… Tento argument nemôže platiť. Z pozorovaní odlišných morálnych postojov nie je možné dôjsť k žiadnym podobným záverom o podstate morálky.

Mnohí z tých, ktorí odmietli morálny objektivizmus (názory kresťanov), sú nútení veriť tomu, že vec je dobrá alebo zlá vo chvíli, kedy ju za takú označí spoločnosť, v ktorej daný jednotlivec žije. Každá kultúra si vraj definuje dobré či zlé po svojom, pričom všetky takéto hodnoty jednotlivých kultúr sú platné rovnako. Je nám povedané, aby sme poslúchali pravidlá platné pre našu kultúru a nesúdili ľudské bytosti z iných civilizačných okruhov. Aký je teda problém? Ten hlavný spočíva v tom, že v takomto prípade sa nedá žiadna spoločnosť označiť za nemorálnu. Ani nacistická či komunistická. Morálka sa stáva funkciou voľby ľudu zachytenou v zákone. Morálne je zredukované na moc. Ak je daný skutok legálny, tak je aj morálny. Čo má taktiež zaujímavé, šialené dopady. Pretože takto vlastne vôbec nemôže existovať akékoľvek nemorálne ustanovenie. Človek, ako napríklad Martin Luther King, by bol podľa takejto filozofie nemorálnym gaunerom, pretože sa vzoprel platnému zákonu zeme, v ktorej žil. To isté sa týka Oskara Schindlera alebo Nicholasa Wintona, ktorí napriek dobovej legislatíve zachraňovali židovských občanov. Že je to absurdné? Áno, je. Je jasné, že ani tento spôsob vysvetľovania morálky neobstojí.

Posledným typom relativizmu je relativizmus odvodený od jednotlivca. Už to nie je spoločnosť s jej majoritným hlasom, ktorý by určil, čo je správne a čo nie. Je to konkrétny človek sám. Spoznáte ho vždy, keď sa stretnete s rečami typu: ,,Kto si aby si ma súdil?“ alebo ,,Nevnucuj mi svoju morálku.“ . Aj tento relativizmus však trpí rovnakou smrteľnou chorobou ako vyššie uvedený druh odvíjajúci morálku od rozhodnutia spoločnosti. Ani tu, už z definície, nemôže existovať nemorálny jedinec, čo je, pravdaže, absurdné. Je to preto, že v takomto prostredí nemáme žiadny univerzálny štandard morálky, ktorý by takýto človek mohol vôbec porušiť.

Sú tu ďalšie komplikácie. Existujú určité koncepty ako napríklad: ,,spravodlivosť“ alebo ,,tolerancia“, ktoré pokladáme za úplne zmysluplné. Mnohí ľudia taktiež vnímajú existenciu zla vo svete ako argument proti existencii Boha. Denne uvažujeme o tom, či je z morálneho hľadiska vhodné urobiť to, či ono. Všetko sú to celkom legitímne aspekty nášho života- problém je v tom, že keby bol etický relativizmus skutočne pravdivý, musia to byť nezmysly, pretože každá z uvedených vecí odvíja svoj zmysel od morálnych pravidiel. Pravidiel platiacich univerzálne pre všetkých.

Ťažkosť spočíva aj v tom, že relativisti si nikdy nemôžu len tak posťažovať na ,,zlo vo svete“.  Keby to chceli urobiť, museli by predsa uznať, že zlo je skutočná súčasť našej reality. Ako by to ale mohli v rámci svojho svetonázoru povedať? Pre relativistu žiadne skutočné zlo existovať nemôže, zlo je predsa len ich osobná perspektíva videnia. Nachádza sa v nezávideniahodnej pozícii toho, kto musí deklarovať, že neexistuje ani zlo, ani spravodlivosť alebo možnosť akéhokoľvek morálneho posunu vpred (napr. zrušenie otroctva). Nemôžu paradoxne ani len požadovať, aby boli ľudia tolerantní. Koniec koncov, kto sú, aby vnucovali svoje morálne pochopenie tolerancie svojim netolerantným spoluobčanom. ,,Ži a nechaj žiť“ môže byť ich heslom a osobným morálnym postojom, ale prečo by mal byť v rámci relativistickej reality ktokoľvek povinný taký postoj zdieľať?

Zrejme najjednoduchším spôsobom, ako relativizmus usvedčiť z omylu, je ukázať jeho nezlúčiteľnosť s realitou našich životov. Ak vám budú ľudia tvrdiť, že presahujúca objektívna morálka neexistuje, skúste nájsť ich obľúbenú morálnu istotu a zrelativizujte ju. Skúste si napríklad zarelativizovať o homofóbii, rasizme či feminizme s pani ministerkou Marksovou- Tominovou. Alebo s Al Gorem o roli človeka pri globálnom otepľovaní.. Títo dvaja rozhodne nie sú morálni objektivisti, ale aj napriek tomu uvidíte, s akou sa ponaťahujete. Ľudia vám všeobecne nevedomky prezradia, do akej miery je ich deklarovaný relativizmus habaďúrou vo chvíli, keď začnú používať výrazy typu ,,mal by“ alebo ,,je správne“. Vo chvíli, kedy tieto výrazy použijú je jasné, že nemajú na mysli svoje osobné názory (preferencie, či subjektívnu chuť zmrzliny). Keď takéhoto človeka okradnete, bude skutočne presvedčený, že mu bolo ukrivdené. Jeho objektívne morálne chápanie sa vynára a povrchný relativistický náter opadá.

Ak je relativizmus slepou uličkou, musí mať pravdu morálny objektivizmus a morálka je skutočná. Odkiaľ prišla? Skrz evolúciu? V tomto článku ukazujem, aká bláznivá takáto myšlienka je. Ale ak ani evolúcia nepomôže, odkiaľ teda morálka spadla? Zdá sa mi, že jediné dve možnosti sú, že je buď dielom akejsi náhody alebo výsledkom pôsobenia určitej inteligentnej Mysle. Iné alternatívy sotva nájdete. Je morálka produktom náhody? Predstaviť si to neviem, ale dobre. Tá predstava má viac-menej fatálnu slabinu. Ak je dielom náhody, prečo by mala byť pre kohokoľvek akokoľvek záväzná? Prečo by sme mali naslúchať hlasu niečoho, čo vzniklo omylom? To je rovnaké, ako keby ste robili presne to, čo vám ukážu náhodne rozhodené cestovinové písmenká z detskej polievky. Má to byť príkaz? Nie, iba nezmyselná náhodná súhra okolností, ktoré budeme ignorovať. Nie je žiadny dôvod brať vážne morálne pravidlá, ktoré by sa do sveta dostali nejakým náhodným nedopatrením. Morálka v sebe neodbytný prvok obviňovania, pocit povinnosti dostať objektívny záväzok. Toto náhoda vysvetliť nemôže a jedinou ďalšou alternatívou je tak existencia skutočných morálnych príkazov. Príkazov od konkrétneho Príkazcu, čo je poznanie, ktoré nás vedie k teizmu a po uvedomení si viny následne k Pánu Ježišu Kristu.

Na záver tohto exkurzu do oblasti relativizmu pripojujem stručné odpovede na tri z najčastejších výkrikov relativistov.

a.) Absolútne pravdy neexistujú —- Toto je absolútne prehlásenie, ktoré aspiruje na to byť pravdivé. Toto prehlásenie je teda samo chybné.

b.) Čo je pravda pre teba nie je pravda pre mňa — Ak je moje presvedčenie pravdivé len pre mňa, preč nie je tvoje presvedčenie pravdivé iba pre teba? Hovoríš, že žiadne tvrdenie nie je pravdivé pre všetkých, ale chceš, aby všetci verili tak, ako ty.

c.) Nikto nemôže nič vedieť s istotou — Ak je to pravda, potom môžeme s istotou vedieť, že sa nedá nič s istotou vedieť- a to je protirečenie.

                 

(Zdroj prevzatý a do slovenčiny preložený so súhlasom autora stránky www.rozumnavira.cz)